Tam,kde sa hviezdy dotýkajú zeme

O pár rokov neskôr Pohľad neznámej osoby Draco sedel na lavičke pred temným sídlom. Na kolenách mu sedel jeho malý syn a v rukách držal dopis rozmočený od vody a sĺz. Za lavičkou stál Tom so svojim manželom a nazerali Dracovi ponad plece. Malý chlapček na Drayových nohách sa zavrtel a s otázkou v očiach sa zahľadel na svojho ocka. Už toľkokrát sa ho pýtal, čo sa stalo s jeho druhým ockom, ale on ho vždy odbil vetou, že je na to ešte príliš malý. Ale dnes, dnes za ním sám prišiel a povedal, že sa konečne dozvie pravdu o tom, čo sa s jeho ockom stalo. Keď ho chlapec šťastne objal, jeho ocko ho zaviedol na záhradnú lavičku, kde už čakali jeho starí otcovia. Draco sa posadil na lavičku a syna si stiahol do lona. Potom z vrecka kabátu vytiahol papier poškodený zubom času a premočený vodou. Jemne po ňom prešiel rukou a smutne sa pousmial. Potom ho rozložil a po líci sa mu spustila slza. O chvíľu ju nasledovala ďalšia a ďalšia. A tak sme sa ocitli v tejto chvíli. Chlapec otca chytil za ruku a Draco začal rozprávať: ,, Keď si sa narodil, situácia bola veľmi zlá. Tvoj ocko bol predurčený, aby porazil jedného zlého čarodejníka, ktorý chcel ovládnuť svet. To sa mu aj podarilo. Ale zamiešala sa do toho aj Smrť a tvoj ocko musel prijať jej podmienky. Mal to byť trest pre nás. Trest za všetko, čo sme kedy urobili. Hlavne však pre tvojho dedka Toma, ktorý Smrť oklamal a vytvoril horcruxy. To sú predmety veľmi čiernej mágie. Tieto predmety mu umožňovali žiť navždy a to sa Smrti nepáčilo. Aj keď ich po vojne zničil, tvojho ocka už zachrániť nedokázal. Našli sme však ešte jeden list. List na rozlúčku." Draco sa na chvíľu odmlčal a opäť sa zapozeral na list vo svojich rukách. Vedel, že synovi sľúbil poznať pravdu. Preto teraz nemohol ustúpiť a prerušiť túto chvíľu. Adrián by si to neprial a malý Amand si zaslúži poznať pravdu o tom, ako ich jeho ocko zachránil. Preto sa sklonil, dal svojmu synovi bozk na temeno hlavy a začal čítať list od svojej lásky: Milý Draco! Keď čítaš tento list znamená to, že som už dávno prijal podmienky smrti a som mŕtvy. Chcem sa ti poďakovať za všetko, čo si pre mňa urobil. Ďakujem za to, že si bol pri mne, keď som ťa potreboval. Ďakujem ti za tvoju lásku, ktorá mi pomáhala vnajťahších časoch a pomohla mi aj poraziťDumbledora. Ďakujem ti za dar v podobe nášho syna. Verím, že sa oňho dokážeš postarať, keď tu už nebudem. Som si istý, že budeš úžasným otcom avychováš ho tak, aby sme naňho boli obaja hrdí. Aj keď viem, že na mňa budeš naštvaný, musel som to urobiť. A keby som sa mal pred toto rozhodnutie postaviť znova, spravím to isté. Lebo vy ste pre mňa najdôležitejšie bytosti na svete a bol by som kvôli vám ochotný zomrieť.Poďakuj prosím za mňa mojím rodičom a povedz im, že som ich mal veľmi rád a budú mi chýbať.… Celý článok ›

Pohľad tretej osoby Severus odpadol... Tom sa okamžite pobral k nemu, aby ho prebudil. Mladý Draco zatiaľ so smiechom pribehol k Adriánovi, zdvihol ho do vzduchu a začal sa s ním točiť za doprovodu jeho tichého smiechu. Po chvíli ho položil na zem a pobozkal ho, len aby ho následne chytil okolo pásu a spolu mohli podísť k postieľke. V Dracových očiach sa zatrblietali drobné slzy. To už sa k nim pridali aj Malfoyovci a Tom s prebudeným Severusom. Všetci stáli okolo postieľky a sledovali tváričku malého chlapca. Na perách každého z nich hral veľký spokojný úsmev. Až na jednu výnimku. Adriánov úsmev bol síce šťastný, ale menší. Bol smutný. V očiach sa mu odrážal strach a neistota, lebo vedel, čo ho dnes čaká. Keď mu ráno do izby vletela jedna zo školských sov, hneď vedel, že niečo nie je v poriadku. Keď odviazal list, ktorý mala na nohe a otvoril ho, známy štýl písma ho donútil zalapať po dychu a jeho nohy vypovedali službu. Na malom lístočku bolo len pár slov: Dnes večer o 20;00 pri hraniciach. A. D. Pochopil. Už dnes sa to všetko skončí. Ale teraz stál tu. Pri postieľke svojho malého syna. Po tvári sa mu skotúľala jedna slza, ktorú si ale nikto nevšimol. Všetci boli až príliš zabraní do sledovania malého chlapca. Do miestnosti vošiel škriatok a ticho pozdravil. Všetci sa pobrali ku kreslám, aby si mohli vypiť čaj, ktorý škriatok doniesol. Bolo síce zvláštne, že hrnčeky rozdal sám, ale práve teraz to nikto neriešil. Opäť len Adrián. Naňho sa škriatok zadíval dlhšie a nepatrne kývol hlavou. Potom odišiel. Chlapec sa napil čaju a počkal, kým sa napijú aj ostatní. Tí po chvíli začali strácať pozornosť, odpadli. Droga. To bolo to, čo im škriatok na želanie mladého pána primiešal do čaju. Cesta bola voľná. Adrián sa zdvihol, pobozkal Draca na čelo a odišiel. V hale si na seba vzal čierny plášť a skontroloval, či má prútik na svojom mieste. Všetko bolo v poriadku. Prešiel bránou sídla a až za ochranami sa premiestnil do lesa. Odtiaľ prišiel k hraniciam školy práve na čas. Tam ho už čakal riaditeľ. Bol sám a to chlapca zarazilo. Vedel, že niečo nebude v poriadku. Mal pravdu. Od chrbta ho trafila kliatba Minervy McGonagallovej. Stratil vedomie. Keď sa prebudil, bol v tmavej miestnosti so zamrežovanými oknami. Podzemie, uvedomil si. Už tu bol predsa veľakrát. V ústach cítil špinavú handru a ruky mal upevnené v okovách na stene. Oproti nemu stála zástupkyňa a pozorne ho sledovala. Na tvári jej hral šialený úsmev. Z tieňa chodby sa vynorila ďalšia postava. Kvôli tme jej nebolo vidieť do tváre, ale hlas ju spoľahlivo prezradil: ,,Výborne drahá Minerva. Odviedli ste skvelú prácu. Bohužiaľ Vás už nebudem potrebovať, preto sa s Vami musím rozlúčiť. Avada Kedavra." Na ženinej tvári sa mihol strach, keď zelené svetlo preťalo tmu. Jej telo dopadlo na tvrdú podlahu… Celý článok ›

Časový skok - o mesiac neskôr Pohľad Harryho Sedím s Darcom na raňajkách vo Veľkej sieni, keď dnu vletel malý hnedý výr. Pristál pár centimetrov od môjho taniera s raňajkami a čakal, kým si od neho vezmem list. Odviazal som mu teda obálku a zarazil som sa. Bola na nej pečať rokfortskej školy. Trochu ma to vystrašilo, ale dodal som si odvahu a list otvoril. Vážený pán Riddle, na základe požiadavky Vášho otca a jeho prosby o to, aby ste mohli pokračovať v štúdiu doma pod dohľadom domácich učiteľov, si Vám dovoľujeme oznámiť, že ste z Rokfortskej strednej školy čarodejníckej odobratý a zodpovednosť za Vaše štúdium prevezme Vaša rodina. Zároveň Vás prosíme, aby ste sa dostavili do riaditeľne dnes po vyučovaní o šestnástej hodine, kvôli Vášmu presunu zo školského zariadenie. S pozdravom zástupkyňa riaditeľa M. McGonagallová Po prečítaní dopisu som ostal v šoku. Nemo som sa pozeral na list vo svojich rukách a nemohol som uveriť, že už nastal ten deň. Budem musieť odísť zo školy a opustiť Draca a všetkých svojich priateľov. Na druhej strane ale budem v bezpečí ja aj moje dieťa. A to je predsa hlavné. Na stehne som ucítil jemný dotyk. Bez pohľadu do bledej tváre svojho priateľa som mu podal dopis a čakal som na jeho reakciu. Tiché zalapanie po dychu a jeho ruka, ktorá prekryla moju, boli to jediné, čo ho prezrádzalo. Kútikom oka, v ktorom sa leskla drobná slza, som zaznamenal, že sklopil hlavu a pozeral sa niekde na stôl. Môj pohľad bol ukotvený na našich rukách položených na stole. Koľko bude trvať, kým budeme môcť byť zase spolu bez toho, aby sme sa museli rozdeliť? Keby som tak vedel... Vytrhol som svoju ruku z jeho pevného zovretia a postavil som sa. Nechcel som vidieť bolestný pohľad do jeho očí. Nedokázal by som to zniesť. Na vyučovaní som sa dnes neukázal. Moja cesta má zaviedla do Tajomnej komnaty, v ktorej som ticho sedel, opieral sa o telo obrovského tvora za mnou a čakal som. Myšlienky v mojej hlave sa vyparili a nechceli sa vrátiť. S tupým pohľadom som len tak čakal, kým bude čas odísť zo školy. Po nejakom čase som kúzlom zistil koľko je hodín. Do očí sa mi opäť vrátili slzy, ktoré medzičasom zaschli. Ostávalo mi necelých pätnásť minút, kým budem musieť byť v riaditeľni. Neochotne som sa zdvihol zo zeme a opustil som komnatu s posledným pohľadom na mŕtve telo úchvatného tvora. Do riaditeľne som prišiel s malým oneskorením. Chcel som pozdraviť, ale v hrdle som mal sucho. Predo mnou nestál len ocko, ale aj Draco. V jeho očiach sa odrážal smútok. Prišiel ku mne a pevne ma objal. Chvíľu sme tam len stáli v úplnom tichu. Slová neboli potrebné. Na mojom ramene pristála drobná ruka profesorky premieňania, ktorá doteraz stála vedľa riaditeľa. Doprevádal ju prísny, ale zároveň láskavý hlas profesora elixírov: ,,Je čas." Odtiahol som sa od Draca,… Celý článok ›

Pohľad Harryho Dnes je sobota. Prešli dva mesiace od tej noci a my sme dnes s Dacom pozvaní na rodinnú večeru do temného sídla. Už pred týždňom som zistil, že som tehotný. Najskôr ma ta správa šokovala, ale som veľmi šťastní. Ešte o tom nikto nevie. Chcel by som im to povedať dnes večer. Trochu sa bojím, ako na túto správu zareagujú, no som predsa syn svojich otcov, tak sa tomu problému postavím čelom. Práve teraz sú tri hodiny poobede a ja sedím na posteli v našej izbe. Dray povedal, že mi oblečenie na večer vyberie sám. Popravde, som za to rád. Narozdiel odo mňa má zmysel pre farby a štýl. Teraz stojí otočený chrbtom ku mne a prehrabuje sa v mojej skrini. Večera sa síce začína až o šiestej, ale chceme tam byť s menším predstihom. To znamená, že o trištvrte na šesť musíme odísť zo slizolínskej klubovne. Draco sa s víťazným úsmevom na perách otočí ku mne a v rukách drží čierne obtiahnuté rifle a zelenú košeľu. Musím sa pousmiať. Nie je to tak dávno, čo ma ju donútil kúpiť s tým, že sa mi nádherne hodí k očiam. Veci mi podá a prejde ku svojej skrini. V nej sa vyzná omnoho lepšie ako v tej mojej, preto o chvíľu vyťahuje šedé nohavice a bielu košeľu. Obaja sa vystriedame v kúpeľni a prezlečieme sa. Musím uznať, že vyzerá naozaj úžasne. S jeho vypracovanou postavou sa mu ja nemôžem rovnať... Aj keď v tých veciach, čo mi vybral, vyzerám tiež celkom k svetu. Pousmejem sa pri pohľade do zrkadla. Draco ma objíme okolo pásu a dá mi bozk do vlasov. Zakloním hlavu a opriem si ju o jeho plece, keď sa so mnou zatočí celá miestnosť. On si našťastie zatiaľ nič nevšimol. Ešte máme asi hodinu čas, preto si sadneme na posteľ. Draco sa oprel o opierku a ja som si sadol vedľa neho s knihou v ruke. Oprel som sa o jeho rameno a začítal som sa do knihy. Môj priateľ ma zatiaľ hladil po ruke. Po nejakom čase do mňa mňa mierne štuchol. ,,Už je čas ísť..." Ozval sa mi pri uchu jeho tichý hlas. Prikývol som a odložil knihu na nočný stolík. Postavili sme sa z postele a vybrali sa k ockovi do kabinetu, odkiaľ sme sa letaxovou sieťou dostali až do temného sídla. Keď sme prišli do jedálne, za stolom už sedel otec a Lucius s Narcissou Malfoyovou. ,,Dobrý večer, ahoj." Pozdravili sme sa, keď sme vošli. S ockom som sa posadil vedľa otca a Draco si šiel sadnúť k svojim rodičom oproti mne. Hneď ako sme si posadali, sa na stole objavili predkrmy. Ako som stihol zistiť, otec aj Lucius si potrpia na niekoľko chodové večere. Počas celej večere vládla pri stole dusná atmosféra a rozhovor udržoval len ocko s lady Malfoyovou. Po večeri mi prišlo trochu zle, kvôli čomu som zbledol. To samozrejme neušlo môjmu otcovi: ,,Adrián, čo sa deje?" Trochu ma vydesil jeho podozrievavý tón, ale už som nemohol ustúpiť. ,,To nič otec, len... som tehotný." Reakcie ľudí v mojom okolí stáli za to.… Celý článok ›

Pohľad HarryhoKeď som sa ráno zobudil, cítil som sa konečne oddýchnutý tak, ako už veľmi dlhú dobu nie. Za sebou som počul Dracov tichý dych. Musel som sa usmiať. Neveril som, že môžem byť ešte niekedy šťastný, ale osud ma opäť prekvapil. Mám Draca a svoju rodinu, ktorá ma miluje. Náladu mi kazí už len riaditeľ, ale to nám všetkým. Teraz na to ale nechcem myslieť. Aspoň na pár hodín nechcem mať žiadne problémy a starosti týkajúce sa riaditeľa. Opatrne som sa pretočil v náručí svojho priateľa tak, aby sa nezobudil. Rukou som mu začal prechádzať po jeho vypracovanej hrudi. Jeho tvár bola taká pokojná, keď spal. Nikdy ma neomrzí pozerať sa na jeho krásu. Ešte stále ma prekvapuje, ako si niekto taký krásny ako on, mohol vybrať práve mňa. Dray začne pomaly otvárať svoje krásne modrosivé oči, v ktorých som sa začal topiť. Chcel som ruku z jeho hrude stiahnuť, ale nebolo mi to umožnené. Zachytil moju ruku do svojej a vrátil ju späť na svoju hruď. Položil ju na miesto, kde splašene tĺklo jeho srdce. ,,Bije len pre teba," zašepkal tesne pred tým, ako ma pobozkal. Aj keď by som veľmi rád ostal v posteli, musel som po chvíli bozk prerušiť a zdvihnúť sa.Môj priateľ sa na mňa chvíľu nechápavo pozeral, ale potom ma chytil za pás a stiahol ma späť do postele. Moje pery uväznil v dravom bozku a začal ma pomaly tlačiť do perín. Bolo mi to ľúto, ale znova som ho zastavil. Pozeral sa na mňa ublíženým pohľadom s výrazom zbitého šteniatka. Bol skutočne rozkošný, ale nešlo to. ,,Je mi ľúto Draco, ale musíme ísť na raňajky. Potrebujem svoj rozvrh a ocko by sa bál, keby som sa tam neukázal." Snažil som sa aspoň trochu ospravedlniť svoje činy. Síce so značnou nevôľou, ale aj tak Draco vstal z postele a začal sa prezliekať. Pousmial som sa a prezliekol sa tiež. Vystriedali sme sa v kúpeľni a Dray si vzal svoje veci. Potom sme obaja zišli do spoločenskej miestnosti, kde na nás čakali ostatní naši spolužiaci. Blais a Theodore si ma starostlivo prezreli, a keď zistili, že som v poriadku, len sa usmiali a súhlasne kývli hlavou. Úsmev som im opätoval a všetci sme sa pobrali do Veľkej siene na raňajky. Cestou sme sa zhovárali o metlobale. Rozhodol som sa, že tento rok hrať nebudem. Už tak je toho na mňa dosť.Sotva sme sa posadili, prišiel k nám od učiteľského stolu ocko a podal mi rozvrh. Pred tým, než odišiel, na mňa žmurkol a nepatrne sa usmial. Potom nasadil kamennú masku a vrátil sa späť k svojmu stolu. Pobavene som nad ním pokrútil hlavou a prezrel si svoj rozvrh. Nebolo až také hrozné až na to, že elixíry, OPČM a herbológiu máme spojenú s chrabromilom. A zhodou okolností s nimi máme dnes prvé štyri hodiny. Po krátkom preskúmaní som si svoj rozvrh schoval do kapsy hábitu a s chuťou som si nabral na tanier miešané vajíčka a pustil sa do raňajok. Keď som dojedol, zdvihol… Celý článok ›

Pohľad HarryhoKeď sme prišli až pred otcov pracovný stôl, tak sa na nás otcovia zamračili ešte viac. Obaja sme si rýchlo sadli na stoličky. Svoje ruky sme však nepúšťali. Predstavovali pre nás akúsi oporu a uistenie, že sme spolu a nič nás nerozdelí. Môj otec len niečo zavrčal, ale inak sa ovládal vcelku dobre. Zato pán Malfoy svoj hnev ovládnuť nedokázal. Začalo to tikom v oku, keď uvidel naše spojené ruky, prerástlo to do červenajúcej tváre pri pohľade na naše všehovoriace pohľady a skončilo to tresknutím päste o stôl, keď sa ešte stále nič nedialo. Pri tom zvuku som ja aj s Dracom nadskočil na stoličke a trochu vyplašene sme sa na seba pozreli. Obaja sme veľmi dobre vedeli, že Drayov otec má vysoké sebaovládanie. Aj temný pán sa na neho prekvapene pozrel. Zrejme tiež nečakal, že Lucius takto vypení. Chvíľu to vyzeralo, že mu otec niečo povie, ale potom len pokrútil hlavou a znova sa zapozeral na nás. Keď prehovoril, jeho hlas bol prekvapivo pokojný. Zrejme sa stihol upokojiť predtým, než sme prišli...,,Môžete mi vy dvaja vysvetliť, čo to má znamenať? Obaja dobre viete, že sme v zložitej situácii. Dumbledore nám už aj tak robí problémy. Viete si predstaviť, čo by sa stalo, keby vás odhalil..." Ak chcel otec ešte niečo povedať, tak nedostal možnosť. ,,Prepáčte pane, že vám skáčem do reči, ale na toto sa už nemôžem ďalej pozerať! Draco Lucius Malfoy! Uvedomuješ si vôbec, že si mal na mladého pána dávať pozor, aby sa mu nič nestalo a nie ho zvádzať?! Nesieš zaňho zodpovednosť! Náš pán ti preukázal obrovskú česť a hlavne dôveru, keď ti prikázal, aby si dával pozor na jeho syna! Uvedomuješ si vôbec, čo si spravil?! Veď ty si jeho dôveru zradil!" Nikdy by som si nemyslel, že niekedy uvidím Luciusa Malfoya kričať. Ale pohľad to bol skutočne zaujímavý. Jeho reč musel prerušiť až otec, keď sa postavil z kresla a nebezpečne sa Malfoya zadíval. To ho prinútilo stíchnuť a pokorne skloniť hlavu. Zrejme sa skutočne bál, lebo odstúpil pár krokov dozadu a okrem tichého mumlania už nepovedal nič. Otec si povzdychol a znova sa posadil do kresla. ,,Pozri sa Adrián. Keby to bolo v inej dobe, tak by som s tým problém nemal a ty to veľmi dobre vieš. Severus sa mi to snažil vysvetliť, ale ja som ho veľmi nepočúval. Mohol by si to skúsiť teraz ty aj s Dracom? Priznávam, že som nahnevaný, ale vo väčšej miere sa o teba bojím. Si pre nás so Sevom všetko a už ťa nechceme stratiť."Ak mám byť úprimný, tak ma otec príjemne prekvapil. Ale má pravdu. Vysvetliť mu to musíme. Preto kývnem na Draca a začnem rozprávať: ,,Máš pravdu. Nie je to práve najvhodnejšia doba, ale ty sám by si mal vedieť, že láska si čas nevyberá. A teraz k veci. Ešte keď som nevedel, kto v skutočnosti som miloval som ho. Vlastne som sa mu chcel vyznať hneď prvý deň školy. To mi ale bolo… Celý článok ›

Pohľad HarryhoKeď Draco zamkol dvere, zmocnil sa ma mierny strach, ktorý ale prebilo vzrušenie. Je síce pravda, že sme spolu len krátko, ale obaja cítime, že sa potrebujeme viac. Posunul som sa na posteli viac k pelesti, aby sa mi lepšie sedelo. Dray sa ku mne začal pomaly približovať ako lovec k svojej koristi. V jeho potemnelých očiach sa zračila hlboká túžba. Kľakol si predo mňa a zapozeral sa mi do očí. Potom jeho pohľad začal preskakovať medzi mojimi očami a perami. Moje vzrušenie ešte stúplo, keď si Draco zvodne zahryzol do pery. Sklonil sa k mojim perám a jemne ma pobozkal. Jednou rokou ma hladil po tvári a tou druhou ma mierne tlačil do perín. Naľahol na mňa celou svojou váhou. Na podbrušku som mohol jasne cítiť jeho vzrušenie a aj ja som mal väčší problém s miestom v mojich nohaviciach. Moje ústa opustil vzdych, ktorý Draco zachytil svojimi perami. Provokatívne mi cez nohavice prešiel po mojom tvrdom vzrušení. Opäť som zavzdychal a prehol som sa v chrbte. Cítil som, ako sa Draco do bozku usmial. Z mojich pier sa presunul na môj odhalený krk, ktorý začal sať, čím mi na ňom zanechal jasne viditeľné znamienko.Pomaly mi začal rozopínať gombíky na košeli a bozkával každý novoobjavený kúsok mojej pokožky. O chvíľu už košeľa letela aj s jeho tričkom do rohu miestnosti. Draco mi jazykom začal dráždiť bradavku, čo u mňa vyvolalo ďalší vzdych. Ja som mu zatiaľ fascinovane prechádzal po jeho vypracovaných, pevných svaloch. Môj priateľ bozkami mapoval celú moju hruď až k môjmu pupku, ktorý obkrúžil jazykom. Prinútil ma zavzdychať. Cítil som, že ho potrebujem. Prudko som nasal vzduch do pľúc, keď mi Draco zašiel rukou do nohavíc a prešiel po mojom penise rukou. Potom mi začal sťahovať nohavice a...Cez okno do izby priletelo červené vrešťadlo. Okamžite sme obaja strnuli na mieste a všetko vzrušenie z nás opadlo. S Drayom sme sa na seba pozreli a obaja sme ťažko preglgli. Postavil som sa z postele a upravil si nohavice. Chytil som ten záludný a iste aj výčitiek plný dopis do roztrasených rúk. Ešte raz som sa pozrel na svojho priateľa pre potvrdenie. Srdce som mal takmer v nohaviciach a žalúdok plával ako na vode. Chlapec sediaci na posteli neisto prikývol. Zhlboka som sa nadýchol a pomaly obálku otvoril. Z nej vyletel zložený list papiera a izbou sa rozľahol nahnevaný krik môjho otca: ,, Adrián Severus Riddle, Okamžite sa dostavíš do temného sídla aj s tým... tým... tou malou beštiou. Chcem od vás oboch počuť vysvetlenie! A keďže verím, že je práve pri tebe tak nech ma teraz láskavo počúva! Draco Lucius Malfoy! Ako si sa opovážil čo i len dotknúť sa môjho syna?! Prikázal som ti, aby si ho chránil. Nie aby si ho zviedol a pri prvej príležitosti pretiahol. Hneď teraz sa obaja zbalíte, a ak sa tu neukážete do desiatich minút, tak si po vás prídem ja osobne a bude mi… Celý článok ›

Pohľad HarryhoKeď som sa potom od Draya odtiahol, mohol som v jeho očiach vidieť obrovskú lásku a nehu. V Tom momente som si bol istý, že v mojich očiach sa odráža presne to isté. Veril som mu a bol som ochotný preňho spraviť všetko. Z tej lásky a náhleho šťastia som ho objal. Tým pádom musel na mňa Draco naľahnúť takmer celou svojou váhou. V duchu som sa nad tým pousmial. Popravde, bolo by veľmi zvláštne, keby tu teraz niekto vošiel... Otočil som hlavu na bok, lebo som započul otváranie dverí. V Tom momente som pod svojím, hádam už priateľom úplne stuhol. Vo dverách stál môj ocko a mračil sa.Teraz si to prosím vás predstavte. Ja ležím na pohovke a rukami okolo krku objímam Draca. On leží na mne a tvár má zaborenú v ohybe môjho krku. Takže ako to celé asi tak mohlo vypadať. Trochu vystrašene sa pozriem na ocka a môj strach sa ukázal byť opodstatnený, keď sa miestnosťou rozľahol jeho hroznový hlas: ,,Draco, Adrián, čo to má do pekla znamenať?!" Draco sa zrejme zľakol, lebo okamžite odskočil takmer dva metre od pohovky. Ja som sa ale zľakol tiež, lebo sa mi v mysli znova objavili záblesky toho sna a útržky spomienok na minulosť, kedy krik neznamenal nikdy nič dobré. Potichu som zakňučal a pritiahol si kolená k hrudi. Pevné som si ich objal rukami, hlavu stiahol medzi ramená a obrátil sa na bok, aby som sa mohol lepšie chrániť. Cítil som, že sa začínam triasť.Keď som na ramene pocítil dotyk, prudko som sebou trhol. Potom som však zacítil jemnú vanilkovú arómu, ktorá bola tak neskutočne typická len pre jedinú osobu zo školy. Upokojil som sa, keď som v nej spoznal Draca. ,,Už si spokojný Severus?! Vystrašil si ho!" započul som tiché zavrčanie od Draca. Následne sa od dverí ozval smutný povzdych. ,,Ja - prepáč Adrián. Len som bol vystrašený, keď si sa neobjavil vo Veľkej sieni. Vybral som sa ťa hľadať a zacítil som stopy tvojej mágie zo siedmeho poschodia. Hneď som vedel, že budeš tu. Ani si nevieš predstaviť, aké bolo moje prekvapenie, keď som ťa tu našiel s Dracom a ešte v takejto polohe. Mňa to naozaj mrzí. Môžeš mi to prosím odpustiť?" V jeho hlase bol jasne patrný smútok. Možno to bol ten dôvod, prečo som sa už úplne uvoľnil a nechal som sa očkom objať. Na jeho otázku som len pokýval hlavou na súhlas.,,Ale aj tak sa musíme porozprávať. Draco, prosím, mohol by si nás na chvíľu nechať osamote?" Počul som ockovu tichú otázku. V tom momente som sa napol a v mojom vnútri sa rozpínala neistota. ,,Fajn. Ale neublíž mu." povzdychol si Dray. On na to vážne kývol?! Neistotu pomaly vystriedal strach. Práve, keď som chcel niečo povedať, buchli dvere, ktorými pred pár minútami ocko prešiel. Ten však teraz sedel vedľa mňa a čakal na vysvetlenie. V jeho očiach sa odrážala mierna výčitka, ale aj starosť a záujem. Povzdychol som si a zhlboka sa nadýchol. S výdychom… Celý článok ›

Pohľad HarryhoPrekvapene som vydýchol. Nemal byť náhodou na vyučovaní? ,,Adrián, čo sa preboha stalo? Keď som sa vrátil z vyučovania, našiel som ťa kričať. Snažil som sa ťa prebudiť, ale nešlo to..." Vytrhne ma z myšlienok Dracov hlas. ,,Ja... prepáč Draco, ale nechcem o tom hovoriť." Na jeho tvári sa zjavil trochu bolestný výraz. Prekvapilo ma to. Nečakal som, že ho to bude skutočne zaujímať. Potom ale len jemne kývol na znak, že chápe. Bol som mu za to skutočne vďačný. Stále som sa nemohol zmieriť s tým, čo mi smrť povedala. Síce mi pomôže ich poraziť a zabiť, ale za akú cenu? Som veľmi rád, že otec vytvoril horcruxy, lebo tu s nami môže stále byť, ale prečo za to mám zaplatiť ja? Keď tak nad tým uvažujem, Smrť to má výborne vymyslené. Budem síce platiť aj ja, ale so mnou aj všetci ostatní. Zaujímalo by ma, čím sme ju tak naštvali... Ale nič s tým nezrobím, lebo mi nedala na výber. Len mi to oznámila a ja sa s tým musím zmieriť.,,... je, Adrián počúvaš ma? Hovorím tu na teba už asi desať minút a ty stále nereaguješ. Vážne mi nechceš povedať, čo sa ti snívalo?" prekvapí ma, že som si nevšimol, keď začal rozprávať. ,,Ach, Draco. Veľmi rád by som ti to povedal, ale nemôžem. Ja... skutočne je mi to ľúto!" zvolám plačlivo a vybehnem z izby. Po tvári mi tečú slzy a potichu vzlykám. Chcem byť teraz sám. Za ockom ísť nemôžem, v chrabromilskej veži už nemám čo hľadať a Tajomná komnata neprichádza do úvahy. Je to príliš depresívne miesto a to by mi teraz vážne nepomohlo. Zamierim preto na siedme poschodie. Núdzová miestnosť bude presne vedieť, čo práve potrebujem. Pomyslím si, keď prechádzam popri stene, na ktorej sa vzápätí objavia veľké dvere.Opatrne ich otvorím a vydýchnem úžasom. Od prekvapenia som zabudol aj plakať. Celá miestnosť je zladená do pastelových farieb. Steny sú vymaľované béžovou farbou a nábytok je z bieleho dreva. Pri jednej stene je kamenný krb, v ktorom horí oheň. Pred ním je obrovský bledo - hnedý gauč, ktorý vyzerá skutočne pohodlne. Že je to pravda, sa presvedčím hneď, ako si naňho sadnem. Opäť však na mňa doľahnú spomienky a ja sa rozplačem. Nemôžem uveriť tomu, čo musím urobiť. Ale má to aspoň jednú dobrú stránku. Lily a riaditeľ zomrú. A za to tá obeť stojí.Všimnem si, že sa na jednej zo stien objavilo okno, tak k nemu prídem sadnem si na parapet. Pozerám sa na krásnu prírodu za ním. Na Rokfordské pozemky, po ktorých behajú rozšantené deti a hrajú sa. Za areálom školy sa rozprestiera Zakázaný les. Vidím v ňom rôzne druhy zvierat. Pousmejem sa. Sú tak fascinujúce. Aura niektorých týchto stvorení je taká temná, že sa môže rovnať aure Temného pána. Nikdy som si to až tak neuvedomil, ale temnota a moc ma vždy priťahovali. Trochu sa strhnem, keď započujem otváranie dverí. Pootočím hlavu na… Celý článok ›

Pohľad HarryhoKeď ocko dorozprával, nemohol som uveriť, čoho všetkého boli tí dvaja schopní. V tom momente som sa začal obávať svojho návratu do školy. Kým ho otec utešoval, ja som pomalým krokom došiel k oknu a zapozeral som sa na prírodu za ním. ,,Adrián, čo sa deje?" započujem povedať ocka. Po tvári sa mi skotúľa prvá slza. Vzlyknem. O chvíľu sa ocitnem v objatí oboch mojich rodičov. Pritúlim sa k nim a zavzlykám. Obaja ma jemne hladia po chrbte a utešujú ma. ,,Len - len sa bojím, č - čo sa b - bude diať po mojom n - náv - vrate do š - školy." Poviem plačlivo a snažím sa zastaviť plač. ,,Neboj sa zlatko. Budem tam s tebou ochránim ťa. To ti sľubujem." Povie mi ocko a ja sa predsa len trochu upokojím.,,Ale aj tak poprosím niektorých svojich nasledovníkov, aby ich deti dali na teba pozor." Pridá sa aj otec. ,,Ja, ďakujem vám. Za všetko." Poviem a usmejem sa na nich. Úsmev mi obaja opätujú. Keďže už je večer, vojdem do svojej izby, vykonám večernú hygienu a ľahnem si do postele. Moja posledná myšlienka je, že je obrovská škoda, že musím ísť zajtra späť do školy. Aj keď pod falošnou identitou a mojím pravým vzhľadom, ktorý by som mal mať už ráno vďaka vyprchaniu elixíru. Na druhý deňKeď sa ráno zobudím, tak zistím, že už je takmer pol ôsmej a ja budem musieť o chvíľu s ockom odísť. Preto rýchlo vyleziem z postele a vleziem do kúpelne. Keď sa osprchujem a urobím všetko, čo potrebujem, prejdem do izby, kde mi už škriatkovia pripravili veci na prezlečenie. Pousmejem sa nad ich ochotou a oblečiem sa. Keď som už pripravený, zídem dole do kuchyne a pozdravím sa. O chvíľu sa už aj s ockom premiestňujem do Rokfortu. Do Veľkej siene prídeme práve včas na raňajky. Hneď, ako nás riaditeľ uvidí, sa mierne zamračí, ale o chvíľu už má na tvári opäť svoju ,deduškovskú masku.' Potom sa postaví a uvíta ma v škole: ,,Vážení kolegovia a milí žiaci, chcel by som vám predstaviť vašeho nového spolužiaka. Toto je Adrián Snape a je synom nášho profesora elixírov. Dúfam, že sa k nemu budete správať tak, ako sa patrí. Teraz ho však ešte musí Múdry klobúk zaradiť." Dopovie so širokým úsmevom a pokynie mi, aby som prišiel bližšie.Keď prídem dopredu, tak sa posadím na stoličku, ktorú mi prichystala profesorka McGonagallová. Na hlavu mi posadila Múdry klobúk, ktorý sa so mnou začal v mojej hlave rozprávať: ,,Á, Adrián. Konečne sa s tebou môžem porozprávať bez tajomstiev. Tak čo, počúvneš teraz moju radu a necháš sa zaradiť do Slizolinu?" ,,Ty si to vedel a nič si mi nepovedal? Skutočne milé od teba." Poviem sarkasticky, ale usmievam sa. ,,Tak dobre, zaraď ma tam. V Chrabromile ma aj tak nič nedrží..." Viem, že som ho týmto potešil. Ešte chvíľu je ticho, ale potom klobúk vykríkne: ,,Slizolin," a žiaci môjho ocka začnú tlieskať. Usmejem sa a pozriem sa k… Celý článok ›

Pohľad tretej osoby,,Lily, nechcem ťa súdiť, lebo neviem, prečo si to urobila. Vždy si mala na všetko pádny dôvod. Tak prečo?! Prečo si sa spolčila s Dumbledorom a ukradli ste nám syna?!"Severus na ňu skutočne nechcel kričať, ale keď naňho doľahlo všetky spomienky a trápenia, ktorými musel prejsť, kým bol jeho syn preč... A ešte keď si spomenul s kým a za akých podmienok vyrastal, začal ním lomcovať hnev. Na konci bol už tak psychicky na dne, že sa skrátka neudržal a začal hystericky jačať.,,Lebo ste si ho nezaslúžili! Hneď, ako sme sa s riaditeľom dozvedeli, že máte syna, vedeli sme, že pri vás zostať nesmie! Temný pán nemôže mať potomka. Nikdy! Rozumieš tomu Severus?! Keby si sa k nemu nepridal, tak by sa to nikdy nemuseli stať. Lenže to decko mohlo skaziť všetky naše plány..." Lili sa tvárila ako ten najväčší chudáčik na svete. Táto krátka chvíľa stačila Severusovi na to, aby si uvedomil, že Lily je šialená.,, Tak čo sa teda stalo? Ako ste Adriána dokázali uniesť a čo sa stalo, keď na vás Tom vtedy zaútočil a chcel vás zabiť?" Manžel temného pána takmer šepkal. Nevládal. Za jeden deň toho bolo až príliš.,, Ako?! Si múdry muž Sev. To som si o tebe aspoň myslela. Albus nemal ani najmenší problém dostať sa nepozorovane cez ochrany okolo sídla. Adriána mal uniesť, kým ešte spal. To sa však nepodarilo, lebo ten fagan vycítil cudziu prítomnosť a rozplakal sa. Albus musel okamžite zmiznúť. Premiestnil sa aj s chlapcom ku mne. Jamesovi sme zmenili spomienky a všetko bolo v poriadku. Teda až do dňa, kedy sa pred naším domom zjavil Tom.Vedela som, že môj manžel musí zomrieť. Mala som skvelý plán a všetko dokonale vychádzalo. Teda až do momentu, keď si sa v detskej izbe zjavil ty! Celý plán si zničil a ja som toho tvojho fagana už nestihla zabiť ..."Ďalej Lily nerozprávala. Nemohla. Severusova mágia sa pod náporom všetkých pocitov znásobenými bolesťou, strachom a dávnymi utrpením vymkla kontrole a začala ničiť všetko v blízkom okolí. Na tú beštiu, ktorú kedysi nazýval svojou priateľkou vrhal jednu kliatbu za druhou. Nedokázali ho odmäkčiť prosby, ba ani plač. Keď sa konečne upokojil, najvážnejšie zranenia jej vyliečil a zafixoval zlomeniny. Ešte však s výsluchom neskončil. Hneď, ako Lily lapila ako - tak dych, musela s rozprávaním o hroznej udalosti pokračovať. ,,Keď som počula, že James padol mŕtvy na zem,starodávnou mágiou som okolo seba vystavila priesvitný štít, ktorého prítomnosť je takmer nemožné zaznamenať. Keď na mňa Voldemort poslal smrtiacu kliatbu, štít ju pohltil, ale nápor energie ma uspal. Keď som sa prebrala, našla som to tvoje decko v postieľke plakať. Naštvala som sa. Dúfala som, že si nebudem musieť špiniť ruky. Keď som už vyťahovala dýky, aby som ho prebodla, vošiel si do domu ty a začal si ma… Celý článok ›

Pohľad HarryhoTo nemôže byť pravda! Veď to je moja mama. Teda adoptívna mama, ale to nemení nič na tom, že mala byť mŕtva! Tak ako je možné, že tu teraz stojí predo mnou a má na tvári zvláštne strašidelný úškrn?! Nemám najmenšej potuchy, o čo tu vôbec ide, ale nemôžem, a ani to nechcem riešiť. Mám pocit, že mi vo všetkom klamali a využívali ma. Všetci hovorili, že moji rodičia sú mŕtvy. Ale hlavne všetci tvrdili, že moji rodičia sú Lily a James Potterovci. Aj keď to verejnosť nemohla vedieť, Dumbledore to vedel. A dom si istý, že vedel aj to, že Lily žije!Tak prečo mi to do kelu nepovedal? Veď keď zo mňa chcel mať poslušnú bábku, nemusel ma dávať k tým odporným muklom. Mohol som pokojne vyrastať aj s ňou. Som si istý, že oni dvaja niečo plánovali, a mne sa to určite nemalo páčiť. Musím z nej s pomocou mojich otcov vytiahnuť, čo so mnou chceli zase spraviť. Nemám z toho veľmi dobrý pocit. Vlastne sa bojím toho, čo sa zase dozviem. Nikdy pre mňa predsa nezrobili nič, čo by mi pomohlo. Alebo sú to len moje strachom zmenené myšlienky? Že by ma až do takej miery ovplyvnili moje vlastné emócie?To sa však teraz nedozviem. Musím počkať, kým nebudeme konečne v bezpečí. Predpokladám totiž, že sme sa zo školy vôbec nedostali. Nanajvýš sme v nejakej opustenej triede. Nebude preto trvať veľmi dlho, kým nás riaditeľ nájde. Čo ale budeme robiť? Ja sám sa premiestniť nemôžem, a navyše by som tu otca nikdy nenechal samého. Vlastne ani neviem, čo chce s tou ženou robiť. Počkám, kým sa tá ich hádka skončí a uvidím, čo vymyslíme. Tak počkať?! Hádka? Oni sa hádájú? Ani neviem, kedy sa začali hádať, a už vôbec neviem, o čom sa hádajú. Zrazu však Lily spútajú laná a otec ju chytí, aby sa mohol premiestniť. Podídem k nemu bližšie a on ma chytí za rameno. Opäť sa premiestnime, tento krát správne.Obzerám si priestornú obývačku ladenú do hnedej a béžovej farby. Pri jednej stene stojí obrovský krb, v ktorom horí oheň. Praskanie dreva tak narúša to ticho, ktoré tu panuje. Nábytok je z tmavého dreva a v strede miestnosti stojí mahagónový stôl, na ktorom stojí fľaša vína. Za stolom je obrovská pohovka z tmavohnedej kože. Pred ňou stojí... Veď to je ocko! Vyzerá, že mu je trochu zle. Striedavo sa pozerá na Lily, mňa a otca. Keď sa po chvíli spamätá, začne opakovať ako nejakú mantru slová:,, Ty žiješ. Ty žiješ. Ty žiješ. Ty žiješ?!" Posledné slová už zakričí, priam panicky. Trochu sebou trhnem, lebo som to nečakal.Otec ho hneď začne upokojovať. ,, Severus, nekrič tak. Adrián sa ťa bojí. Bude to v poriadku. Všetko sa vyrieši. Ty sa teraz hlavne musíš upokojiť, aby si nevyviedol nejakú hlúposť, ktorá by ťa neskôr mohla veľmi mrzieť." Počas svojho monológu posadí ocka na pohovku a podá mu pohár whisky, ktorý mu doniesol jeden zo škriatkov.… Celý článok ›

Pohľad TomaKeď za mnou večer prišiel Sev, bol som šťastný. Síce som bol unavený z celodennej práce, bol som rád, že ho vidím. Kvôli tomu, že šiel vtedy za Dumbledoreom, lebo sme sa pohádali, bol som smutný. Samozrejme, že aj naštvaný, ale prevažoval žiaľ. Nechcel som ho stratiť. A presne to sa malo stať, keby Severus neporušil dohodu. Ale aj keď za mnou chodil, už sme spolu nemohli byť veľmi dlho. A nesmel chodiť ani často, aby nikto nemal podozrenie. Zatiaľ čo on bol v škole, ja som nášho syna hľadal sám, len so svojimi priateľmi a smrťožrútmi. Na začiatku ma síce napadlo, že ho uniesol Dumbledore, ale zdalo sa mi to nepravdepodobné. Myslel som si, že nejaký môj nepriateľ. Veď ich mám veľa. Ale Dumbledore? To by bolo príliš jednoduché pre mňa a príliš hlúpe z jeho strany. Ale ako sa ukázalo, tie najjednoduchšie riešenia bývajú často správne. To mi potvrdil aj Severus, keď mi povedal, že si ho nechal riaditeľ zavolať na koberček. To by nebolo nič zvláštne, lebo to robil často. Skrátka môjmu manželovi neveril. Ale to, čo mu dnes povedal, ma úprimne naštvalo. Už som stratil syna, nechcem prísť aj oňho. A Dumbledore by ho určite zabil, ak by neušiel. To súdim len podľa toho, čo mi Sev povedal. Riaditeľ totiž nemá rád, keď ho niekto zradí, alebo podvedie. Aj keď on to robí stále. Severusa som objal a uložil do postele. Chvíľu som ho pozoroval, ako leží v posteli, ale potom som z izby odišiel.Musím si zariadiť niekoľko vecí. A prvou z nich je overiť si moje podozrenie. Dumbledore sa dnes Severusovi priznal, že Adriána uniesol on. Čo síce je hlúpe, ale mne to zjednoduší hľadanie, lebo so sebou do školy ho zobrať nemohol. Tam by si ho niekto určite všimol. Ale v čase keď bol Adrián unesený, sa narodili len štyri deti. A to Harry Potter, Nevil Longbottom a na koniec dvojčatá Alex a Simon Blackovi. Pri narodení dvojčat Severus asistoval. Keby bolo dieťa mŕtve, alebo vymenené, všimol by si to. Ostali len Potter a Longbottom. O Potterovi hovorila tá veštba. Preto som ho išiel zabiť, ale keď som naňho vyslal smrtiacu kliatbu, chlapec ju odrazil na mňa. Síce ma na chvíľu poslala do bezvedomia, ale o chvíľu som sa prebral a rýchlo som sa premiestnil preč. Bol som pár týždňov oslabený, ale v žiadnom prípade nie mŕtvy.Už vtedy som začal mať podozrenie, ale nevenoval som mu príliš veľa pozornosti, ale po dnešnom večere sa k nemu opäť vraciam. Cez smrťožrútske znamenie si zavolám Luciusa Malfoya a čakám, kým sa objaví u mňa v pracovni, na ktorú som už použil tíšiace kúzlo, aby sa Sev nezobudil. O chvíľu sa už otvárali dvere a dnu vstupoval už spomínaný muž. Jemne sklonil hlavu na pozdrav a sadol si do kresla pred mojim pracovným stolom.,, Tom, čo potrebuješ?" Opýta sa jeden z mojich verných priateľov. ,, Prepáč Lucius, že ťa volám tak neskoro, ale potrebujem tvoju… Celý článok ›

Milí čitatelia!Nachádzate sa v roku 2115 a pár ľudí, ktorí v tejto dobe žijú, by vám ju radi priblížili. Každý z nich vám svojimi slovami opíše, čo sa v tomto roku deje. No, že sú to práve normálni ľudia, to sa povedať nedá. Môžem vám však zaručiť, že títo ľudia budú vymyslené rozprávkové postavičky, dávno mŕtvi hrdinovia dejín alebo postavy z budúcnosti. Tak poďme na to!Čert Krikomir (Peklem s čertem),,Na tomto svete som už mnoho rokov, ale to čo sa deje v tejto dobe, to som teda ešte nezažil. Po svete chodia ľudia, ktorí už nemusia pracovať. Všetko za nich robia roboti, ktorých vymysleli tí ich vedci. Ostatní potom stále iba sedia, ležia a jedia. Nič iné robiť nemusia. Ale čo je horšie, tak stále iba hrešia. A tým vytvorili problém zase u nás v pekle. Už tých hriešnikov nemáme kam dávať. Ani sám veľký Lucifer sa na to nemôže pozerať. Každý deň niekam zmizne a potom sa zase len tak niekde objaví. Veľmi nás to ľaká, ale jemu je to očividne jedno, lebo to robí stále. Ale mňa už nevystraší! Prišiel som na to, že sa mení na čiernu mačku, a potom chodí kontrolovať, čo sa v pekle deje. Napríklad aj teraz je pri mne, však môj pane...",,Čo to zase stváraš Krikomir? A prečo týraš môjho úbohého maznáčika?! Poď ku mne zlatíčko, no poď. A ty sa vráť späť do práce." ,,Áno môj pane. Hups, tak to som zrejme dosť pokašľal. Veď to bola Pánova Satanmačka. Musím sa vrátiť späť, lebo ma roztrhá na márne kúsky."HermannGöring,,Čo sa to len na tom svete teraz deje? Za mojich čias bolo všetko úplne inak. Teraz tí ľudia chodia po svete len tak. Akoby ani neboli pre vodcov štátov nebezpeční! Ako ich môžu nechať len tak sa pohybovať?! Keby som teraz žil, okamžite by som opäť založil Gestapo, teda tajnú štátnu políciu. Musia ich predsa nechať sledovať. Ako si to vôbec predstavujú? V každom štáte sú vycvičené nejaké špeciálne jednotky, aby tých ľudí chránili. Pred čím ich ale chcú strážiť? Veď sú vo vojne. A vôbec. Prečo nikto z nich nebojuje?! Každý muž musí byť prítomný na fronte a bojovať za svoj národ! Hrdo padnúť v boji za svoju vlasť! Ženy majú byť v špeciálnych školách, aby sa naučili to, čo budú v živote najviac potrebovať! Toto je teda doba! Mali by zvýšiť pôrodnosť! Veď budú mať málo vojakov. Ako chcú vôbec vyhrať vojnu s takýmto prístupom?! A kde majú vôbec zbra..." ,,Tak to by stačilo Hermann!"Adolf Hitler,,Sieg Heil! Vraj vám mám moji milí priatelia povedať niečo o tejto dobe. Tak vám teda hovorím, že je to niečo úžasné. Nikdy som nevidel tak vyspelé stroje, aké tu máte vy teraz. Keby ste chceli, môžete s nimi dobyť celý svet. Stačilo by ich viac vylepšiť a s dobrým plánom zaútočiť. Verím, že keby som ich mal počas druhej svetovej vojny,iste by som vyhral. Ach to boli krásne časy. Mal som všetko,… Celý článok ›

,,Mám nápad," povedala som svojmu spolupracovníkovi, najlepšiemu priateľovi a bútľavej vŕbe v jednom. ,,Ako ťa poznám, drahá, bude to opäť stáť za to." Tak tieto slová boli to jediné, čo mi povedal predtým, než spýtavo nadvihol obočie. Nad jeho výrazom som sa pousmiala a moje srdce sa rozbehlo obrovskou rýchlosťou. Keby si tak len vedel... ,,Použijeme stroj času a prenesieme sa do minulosti. Ak od nás chce redakcia nejaký skvelý rozhovor, tak im ho dáme!" ,,Máš pravdu. Počkaj chvíľu, hneď ho spustíme." Povedal mi a stlačil malý gombíček na boku obyčajnej vysielačky. Alebo nie?Preniesli sme sa v čase a práve sa s mojim priateľom pozeráme na jedného z najvýznamnejších ľudí dejín.NapoleonBonaparte,,Dobrý večer. Boli by ste takí láskaví a povedali mi, ako ste sa tu pre všetko na svete dostali? A čo to máte vôbec v rukách? Sú to skutočne zaujímavé hračky. Čo to je a na čo sa to dá použiť?" ,,Dobrý večer, pane. Prišli sme sem z budúcnosti pomocou stroja času. Viem, znie to neuveriteľne, hlavne v tejto dobe, ale je to tak. A teraz k tomu, čo má môj kolega v rukách. V našej dobe to nazývame technológie a konkrétne tento prístroj sa volá diktafón. Sme novinári a tento prístroj nám pomáha nahrávať rozhovory s rôznymi ľuďmi a tak nám uľahčí prácu." ,,To je skutočne zaujímavé. Povedali ste, že ste z budúcnosti. Viete teda, ako dopadli moje vojny a pokus o získanie Európy? Môžete mi povedať, ako sa teraz darí Francúzsku a kto mu vo vašej dobe vládne?" ,,Je nám to skutočne ľúto, ale ani jeden z nás Vám nemôže povedať, čo sa s vami stane. Mohli by sme radikálne zmeniť budúcnosť...''Viac sme už povedať nestihli, lebo sa aktivoval stroj času a my sme sa ocitli vo víre farieb. Keď sa tento kolotoč skončil, takmer som spadla, pretože som pod nohami mala veľmi šmykľavý terén. Za záchranu vďačím jednej veľmi zvláštnej osobe, ktorú som dúfala, že nikdy neuvidíme.Josef Mengele,,Čo tu chcete, vy krysy?! Nemáte tu čo hľadať! Toto je špeciálne laboratórium, v ktorom sa staráme o zdravie našich obyvateľov! Ak okamžite neprídete, zavolám stráže! Alebo nie,nezavolám. Boli by ste veľmi zaujímavý exemplár, ktorý by som mohol vystaviť pri bráne tohto špeciálneho útočiska pre našich priateľov. Vždy som chcel skúsiť, ako veľmi ľudia kričia, keď ich zaživa vypchávajú a sťahujú z kože..." ,,Sme v r*ti" počula som ho zašepkať. Vedela som, že sa bojí, rovnako ako aj ja. Musíme sa odtiaľto dostať. Ale ako? ,,Povedzte mi zlatíčka, dokážete sa dostať z pút, ktoré budete mať šróbmi navrtané priamo v kostiach?"Na šťastie pre nás sa opäť aktivoval ten stroj a ja som mu nikdy nebola vďačnejšia než teraz. Po pristátí sme sa pozreli na seba. Pichlo má v hrudi pri pohľade do jeho očí, ktoré boli plné strachu a bolesti. Vedela som, že v mojich očiach… Celý článok ›

PohľadSeverusaRáno som sa prebudil veľmi skoro. Postavil som sa z postele a pozrel sa z okna. Slnko ešte len vychádzalo spoza vrchov a tmavú oblohu zaplavovalo krásnou oranžovou farbou. Vytváralo tak farebnú scenériu pozadia nádherného obrazu, pričom z kopca stojaceho oproti oknu steká úzky potôčik, pri ktorom sa pasú malé srnky pod dozorom svojej mamy. Zrazu zdvihnú hlavy, poobzerajú sa po okolí a rýchlo utečú do neďalekého lesa. Musím sa pousmiať.Z tohto okna by som sa mohol pozerať stále, ale viem, že nemôžem. Musím sa ešte porozprávať s Tommym a vrátiť sa do Rokfortu ešte pred raňajkami. Neprekvapuje má, že ešte nebol v posteli keď som sa zobudil. Vlastne väčšinou chodí spať až po polnoci a to ja už spím a vstáva ešte pred svitaním. To ja ešte stále spím... Preto som sa prezliekol a v našej súkromnej kúpeľni vykonal rannú hygienu. Prešiel som do Tomovej pracovne, ale nikto tam nebol. Zavolal som si teda domáceho škriatka Dyfa a zistil, že sa nachádza v jedálni. Pomaly som sa teda vydal za ním.Keď som prišiel do jedálne, našiel som ho sedieť za vrchom stola a piť rannú kávu. Zozačiatku si ma vôbec nevšimol. Akoby bol myšlienkami úplne mimo. Potom sa však na mňa pousmial a krátko ma pobozkal. Rýchlo však znova začal premýšľať. Nepovedal mi ani jediné slovo a to bolo zvláštne. Ešte nikdy sa mi nestalo, aby sa so mnou nerozprával, alebo ma aspoň nepozdravil. Zrazu sa postavil a začal sa prechádzať hore dole pozdĺž stola.,,Tom, čo to robíš?" Opýtam sa ho. Trhne sebou, akoby sa ma zľakol, ale otočí sa na mňa a odpovie: ,, Po tom čo si mi včera povedal, sa snažím zistiť, kam mohol Dumbledore odniesť nášho syna. V čase, keď bol Adrián unesený sa narodili tri deti. A to Potterovcom, Longbottomovcom a Blackovcom. Teraz analyzujem všetky fakty a snažím sa prísť na to, či niektoré z ich detí nie je náš syn."Zarazene sa naňho pozerám, kým si uvedomím, čo vlastne povedal. Začína so mnou lomcovať hnev. ,, Akoby vôbec mohlo niektoré z tých hlúpych deciek byť mojim synom?! Veď to je nezmysel!" Začnem po svojom manželovi kričať. ,, Nikdy, rozumieš, nikdy by ani jeden z nich nemohol byť mojim dieťaťom! Veď Blackovci majú dvojčatá a pri ich narodení som predsa bol! Nevil Longbottom je taký idiot, že to nemôže byť naše dieťa. Jednoducho nemôže! A Potter? Veď už len to meno hovorí za všetko! Veď je to presná kópia Jamesa, teda až na tie oči, ale aj tak je rovnaký ako on! Ešte k tomu je to vyvolený, veď ty sám si ho chcel zabiť! To od teba má tú jazvu. Môžeš byť rád, že ťa tá odrazená kliatba nezabila, tak ako si vôbec môžeš myslieť, že je to náš stratený syn?!" Začínam hysterčiť. To predsa nemôže myslieť vážne! Ako by mohol byť ten otravný Potter mojim synom?!,, Práve preto, že som ho nemohol zabiť a kliatba sa od neho odrazila si myslím, že… Celý článok ›

Pohľad HarryhoPomaly vleziem do kúpeľne a osprchujem sa. Mám veľmi zvláštny pocit, ktorý ma núti neustále premýšľať. Toto je snáď prvý rok, kedy chcem utiecť z Rokfortu späť k Durslyovcom... Vôbec sa mi nepáči toto správanie mojich spolužiakov a už vôbec nie to riaditeľove. Akoby ho ovládlo šialenstvo. Keby som teraz mal rozhodnúť o jeho osude, poslal by som ho na celoživotný priateľský pobyt za Lockhartom. Alebo rovno do Azkabanu.Osuším sa, umyjem si zuby a zaleziem do postele. Prikryjem sa, ale bojím sa zaspať. Mám strach, že si na mňa zase niekto niečo nachystal a v noci mi prídu ublížiť. Po chvíli ma predsa len premôže únava a ja sa prepadnem do ríše snov. Nemám však pokojný spánok. Celú noc sa mi zdá o malom bábätku, dieťati Voldemorta a Snapea, ktoré uniesol Dumbledore. Na posteli sa stále prehadzujem. Ráno sa zobudím ešte viac unavený, ako som bol večer. Je mi zle od žalúdka a točí sa mi v hlave. Na raňajky ale musím ísť. Nasadím si okuliare a poobzerám sa po izbe. Všimnem si, že už v nej nikto nie je. Rýchlo sa pozriem na hodiny na svojom nočnom stole. Je len sedem hodín, ešte by tu mali byť. Pokrčím nad tým však ramenami a postavím sa z postele. Prezlečiem sa, vykonám rannú hygienu a odídem na raňajky.Tam je tak ako som čakal ešte stále málo ľudí, teda až na chrabromilský a učiteľský stôl. Učitelia ma neprekvapujú. Tí sú tu vždy skoro. Ale chrabromilčania? Veď tých nikdy nejde dostať z postelí a teraz sú tu takmer všetci. Hneď ako si ma všimnú, rozhovor pri našom stole utíchne, akoby uťal. Všetci sa na mňa pozerajú ako na ducha. Niektorým sa v očiach objaví zdesenie, iným opovrhnutie a niektorým dokonca súcit. Čo to má znamenať? Vôbec tomu nerozumiem. Sadnem si oproti Ronovi s Hermionou a pozdravím ich. Tí si ale len odfrknú a odvrátia odo mňa tváre. Nechápavo sa na nich pozerám. Aj tá malá chuť, ktorú som na raňajky mal ma už prešla, preto len sedím a čakám, kedy nám rozdajú rozvrhy. Konečne sa Mcgonagallová postaví a rozdá ich.Začnem si svoj rozvrh prezerať. Je úplne prázdny, čo to má akože znamenať? Nechápem už vôbec nič čo sa tu deje. Najskôr to správanie mojich priateľov, potom Dumbledore, profesorka Mcgonagallová a teraz aj rozvrh. Chcem okamžite odísť preč, ale bohužiaľ nemôžem. Za riaditeľom ísť nechcem a moji ,,priatelia" mi nepomôžu. Preto odídem do svojej izby a zvalím sa na posteľ. Proste počkám, kým ostatným vyučovanie neskončí. Potom aj tak do riaditeľne budem musieť ísť. Ani neviem ako a zaspím konečne pokojným spánkom. Keď sa preberiem, zistím, že už sú štyri hodiny. Rýchlo vybehnem z veže a utekám do riaditeľne. Dúfam, že cestou nikoho nestretnem. Konečne zastavím pred chrličom a vydýchnem si. Poviem mu heslo a nechám sa schodmi vyviesť až pred dvere. Skôr než stihnem zaklopať sa dvere… Celý článok ›

PohľadSeverusa,,Ach Severus, myslíš si, že som úplný hlupák? Že na to neprídem? Si naivný chlapče. Ja totiž veľmi dobre viem, že stále chodíš za temným pánom!"Keď to riaditeľ povedal, mal som pocit, že mi srdce vynechalo niekoľko úderov. Pokiaľ to ten starý blázon vie, mám obrovský problém. Nie len, že som porušil dohodu. Ja som ju opakovane a vedome porušoval. A pri pohľade, ktorým sa na mňa pozerá viem, že toto nemôže dobre dopadnúť.,,Severus vlastne ma udivuje, že si prišiel žiadať o pomoc pri hľadaní tvojho syna práve mňa... Kto by bol povedal, že budeš veriť zo všetkých ľudí práve mne. Vlastne by si mal vedieť jednu vec. To ja som Adriána uniesol!"Dumbledore sa strašidelne rozosmial a mne v tej chvíli všetko došlo. Veril som nesprávnemu človeku. Mal som ostať s Tomom. Spolu by sme to zvládli, a neboli by z toho zbytočné problémy. Ďalej som nad tým premýšľať nemohol, lebo na mňa letela nejaká kliatba. Nestihol som si všimnúť aká. Na poslednú chvíľu som ju odrazil a vzal nohy na plecia.So srdcom až v krku som bežal do podzemia a zo svojich súkromných komnát som sa krbom letaxoval za svojím manželom.O chvíľu som sa objavil v temnom sídle vo vstupnej hale. Vystúpil som z krbu a kúskom zo seba odstránil popol. Zrazu som si niečo uvedomil. Celé sídlo bolo úplne tiché. Teda až na praskanie ohňa v krbe. Začal som panikáriť, ale po chvíli som sa upokojil, lebo mágiu svojho manžela som cítil z jeho pracovne. Vystúpal som po schodoch na druhé poschodie a vydal sa na pravú stranu.Odpočítal som desiate dvere po mojej ľavej strane a trikrát som na ne zaklopal. Keď som započul unavené a tiché ,,Ďalej," otvoril som dvere a vošiel som dnu.Rovno oproti dverám sedel za pracovným vyrezávaným stolom z dubového dreva Tom a unavene sa na mňa pozeral. Keď zistil, že som to ja, jemne sa pousmial. Prišiel som k nemu a krátko som ho pobozkal. Na jeho stole som si všimol našu spoločnú fotku, na ktorej bol aj malý Adrián.Do očí mi znova vhrkli slzy. Tom si to samozrejme všimol a s otázkou v očiach sa na mňa pozrel. Jemne ma hladil po chrbte a ja som sa rozplakal.Pomedzi vzlyky som mu vyrozprával čo sa stalo a rozvzlykal som sa ešte viac. Tom sa rýchlo postavil a vtiahol si ma do objatia. Cítil som, že je veľmi nahnevaný, ale nechce mi ešte viac ublížiť, tak svoj hnev nedával najavo.Po chvíli ma odviedol do našich komnát, kúzlom ma prezliekol do pyžama a uložil do postele. Pobozkal ma na čelo a prikryl prikrývkou. Zatvoril som oči a snažil som sa zaspať, ale o chvíľu som počul, ako sa otvorili a znova zavreli dvere. Už som však nemal silu to riešiť. Pomaly som upadal do ríše snov. Vedel som, že Tom by nespravil žiadnu hlúposť.S myšlienkou na môjho synčeka som nakoniec zaspal. Celý článok ›

PohľadSeverusaSedím za pracovným stolom vo svojej kancelárii. Predo mnou na stole leží fľaša ohnivej whisky a v ruke držím takmer prázdny pohár. Strácam sa vo vlastných myšlienkach a spomienkach na moje zlatíčko. Spomínam na tie šťastné chvíle, ktoré sme s Tomom prežili, kým bol s nami. Pamätám si, tak akoby to bolo včera, na Tomov láskavý pohľad a nežný úsmev, ktorý sa mu objavil na tvári, keď za mnou vstúpil do izby hneď po pôrode. Ležal som na posteli unavený a spotený, ale šťastný. Malého Adriána som držal na rukách a Tom kľačal vedľa postele a držal ma za ruku, kým Adriána bozkával na čelo.Usmejem sa a svoj pohľad stočím na nástenné hodiny. Povzdychnem si. Je práve čas vydať sa do Veľkej siene. Na jeden hlt dopijem whisky, postavím sa a podídem ku dverám. Oblečiem si plášť a vyjdem na tmavú chodbu.Nevnímam, ako som sa dostal do siene, ani ako som si sadol za stôl. Premýšľam. Myslím na to, ako by asi vyzeral môj syn, keby tu bol. Potom si spomeniem na toho arogantného Pottera. Je tak neskutočne drzý! Strašne ma irituje!A k tomu ešte aj práve vchádza do siene. Vidím, ako sa naňho od slizolinského stolu pozerá Draco, môj krstný syn, a zamračím sa. Už skôr som si všimol, že sa mu Potter páči. Síce s tým nesúhlasím, ale nemôžem s tým nič urobiť. Draco sám musí vedieť, čo je preňho najlepšie. A ak má byť šťastný s tým zmetkom, tak nech. Ak s tým bude problém, nech si ho rieši Lucius. Zaraďovanie prvákov pomaly nevnímam. Do mojej fakulty aj tak veľa žiakov nikdy nepribudne a tých pár krokov s pravidlami oboznámia aj ich starší spolužiaci.Pozriem sa na riaditeľa, a vidím, ako sa šialene, až diabolsky uškrnie na Pottera. Vedľa neho sa naňho mračí Minerva. Chlapcovi sa v očiach odrazí strach. To je zvláštne. Vždy sa usmievali a chránili ho, a teraz to vyzerá, že ho chcú oni sami zabiť. Ani chrabromilčania sa s ním nerozprávajú. Čo sa to deje? Nemali by ho všetci zasypávať otázkami? Všetci si medzi sebou šuškajú, a na neho sa ani nepozrú. A pokiaľ sa aj pozrú, má jediné šťastie, že pohľady nedokážu zabíjať. Inak by bol už dávno mŕtvy.Pokrčím nad tým ramenami a pustím sa do jedenia. Veľa toho nezjem. Nie som hladný. Pomaly vstanem od stola, a chystám sa odísť, keď na mňa kývne riaditeľ, aby som za ním prišiel do riaditeľne.Pomaly prikývnem, a vydám sa tam. Pred chrličom zastavím a poviem heslo. Keď sa zjavia schody, pomaly ich vyjdem. Zaklopem na dvere a vojdem dnu. Riaditeľ už sedí za stolom a usmieva sa. Kedy stihol prísť z Veľkej siene?Keď sa na mňa pozrie, objavia sa mu v očiach nebezpečné plamene. Potichu zalapem po dychu. Toto nie je ten starý riaditeľ, ktorého poznám. Tento je ako šialený. Ten jeho zvláštny lesk v očiach mi naháňa strach.Keď sa potom postaví, zamkne dvere a podíde ku mne, zmocní sa ma priam panika.… Celý článok ›

Pohľad HarryhoVchádzam do Veľkej siene, ktorá mi ako vždy vyrazila dych. Nikdy ma neprestane prekvapovať, ako nádherne je upravený jej strop. Hviezdy na nej žiaria ako diamanty. Niektoré dokonca aj padajú.Kým kráčam k svojmu stolu, prezerám si svojich spolužiakov a profesorov.Od slizolinského stolu sa na mňa pozerá ten namyslený Draco Malfoy. No, síce je namyslený, ale aj neskutočne sexy. Prekvapuje vás to? Tak by som vám mal oznámiť, že som gay. U muklov niečo nepredstaviteľné a v čarodejníckom svete úplne bežné.Ale späť k Dracovi. Áno, páči sa mi a priťahuje ma. Koho by tiež nepriťahoval, že? Má to však háčik. Je to môj úhlavný nepriateľ. Moja Nemesis. To je však len jeden z dôvodov. Tým druhým je, že jeho rodičia sú na strane temného pána. Ktorého mám vraj zabiť aj keď s tým nesúhlasím. Všetko to robím len na príkaz Dumbledora, ktorý sa ma nikdy na nič nepýta. Hovorí síce, že mu na mne záleží, ale neverím tomu. Vlastne mi nikdy nedal žiadny dôkaz k tomu, že temný pán zrobil niečo hrozné. Teda až na to, že mi zabil rodičov. Viem, mal by som byť nahnevaný, ale nie som. Veď som ich ani nepoznal.Zo zamyslenia ma vytrhne Dracov nežný úsmev. Odvrátim pohľad, aby som sa nemusel pozerať do tých oceľovo šedých očí. Vidím, že od profesorského stolu sa na mňa usmieva Dumbledore, ale nie je to jeho láskavý úsmev. Vyzerá, ako šialenec, ktorý ušiel z psychiatrie... O pár miest ďalej sa na mňa mračí profesor Snape. To nie je nič nezvyčajné. Profesorka McGonagallová sa tiež mračí a prepichuje ma pohľadom. Niečo mi tu nesedí.Prídem k svojmu miestu a sadnem si. Ale aj s chrabromilčanmi sa niečo deje. Všetci ma ignorujú, a ak sa aj na mňa pozrú, tak len ako na odpad. Dokonca aj Ron s Hermionou, a to nie je normálne. Pozdvihne nad tým obočie, ale nemám čas nad tým premýšľať, lebo sa začína zaraďovanie.Väčšina žiakov ide do chrabromilu. Ako inak. Skoro všetci chcú byť v chrabromile, a tak skúšajú prehovoriť múdry klobúk, aby ich tam zaradil. Tomu sa nečudujem, veď aj ja som urobil to isté.V slizoline síce skončilo pár žiakov, ale nie je to žiadna výhra. Vlastne tam išlo len asi päť žiakov. Práve teraz by som tam bol rád aj ja, ale s tým už nič nespravím. Bystrohlav a bifľomor tiež nemajú veľa prírastkov, ale je to stále lepšie než so slizolinom.Opäť sa pozriem na učiteľský stôl a zahľadím sa na Dumbledora. Ten sa o niečom rozpráva s profesorkou McGonagallovou. Vzhliadne na mňa a strašidelne sa uškrnie. Čo to má znamenať? Začínam sa báť. Konečne sa pred nami objaví jedlo a ja sa rýchlo navečeriam. Keď dojem, vybehnem z Veľkej siene, akoby ma naháňali akromantuly.Keď konečne dobehnem pred chrabromilskú klubovňu, poviem heslo tučnej dáme a skôr, než sa ma stihne niečo opýtať, vybehnem do klubovne. Nepostrehnem ako som vybehol schody, ale… Celý článok ›

Pohľad SeverusaUž od rána mám zlú náladu. Viem, že už dnes večer sa bude škola hemžiť tými malými idiotmi. A s nimi príde aj všetkými oslavovaný chlapec, ktorý prežil.Harry Potter. Moja nočná mora. A nie len preto, že je to neschopný tupec, ktorý nedokáže uvariť jediný poriadný elixír, ale aj preto, že sa zázračne u Potterovcov objavil v čase, keď zmizol môj vlastný syn.Je to tak. Aj ja, netopier z podzemia mám rodinu. Teda, mal som. S mojím manželom Tomom alias Lordom Voldemortom sme mali syna. Hovoríte si ako môžu mať dvaja muži dieťa?Nuž, odpoveď je jednoduchá. Mágia. Vďaka nej sa náš svet odlišuje od toho muklovského. A je to práve ona, kto umožňuje mužom vynosiť dieťa.Pred štrnástimi rokmi sa nám narodil krásny chlapček. Volal sa Adrián. Bol to najkrajší deň našich životov. Boli sme šťastní. Tak neskutočne šťastní. Mysleli sme si, že naše šťastie nič nemôže nič prekaziť. Boli sme však hlúpi. Nič netrvá večne. Niekoľko mesiacov naše životy boli pokojné. To však zmenil jeden na pohľad obyčajný večer.Sedel som s Tomom v obývačke na pohovke. Rozprávali sme sa a popíjali ohnivú whisky, keď sa zrazu Adrián v detskej izbe rozplakal. Okamžite som sa postavil a išiel som ho skontrolovať. Keď som však prišiel do jeho izby, nebol tam. Okno bolo otvorené a v jeho postieľke bol útržok papiera s nápisom ,,Vďaka." V tej chvíli mi to došlo. Niekto môjho syna uniesol. Zviezol som sa popri stene na zem a začal som kričať a plakať. Na môj krik dobehol aj Tom. Hneď ako sa poobzeral po izbe vedel čo sa stalo. Prisahal pomstu tomu, kto to urobil.Kým on nadával, hromžil a hľadal, mne sa pred očami rúcal celý svet.Nezvládol som to. Psychicky som sa zrútil a požiadal o pomoc pri hľadaní môjho syna riaditeľa Rokfortu, Albusa Dumbledora.Ten mi síce pomoc sľúbil, ale na oplátku chcel, aby som ostal učiť v škole elixíry a za Tomom som sa nesmel vrátiť. Jeho pomoc som potreboval, a tak som podmienku prijal. Môj manžel nezvládol stratu nášho syna a môj odchod. Pomiatol sa. Stále som za ním chodil, ale už som pri ňom nemohol byť tak často a ani veľmi dlho, lebo už aj tak som hrubo porušil polovicu podmienky.Týmto sme sa od seba vzdialili. Zatiaľ čo on nášho syna hľadal na vlastnú päsť aj s našimi priateľmi, ja som sa v škole utápal v žiali a príliš som sa spoliehal na Dumbledora.Až kým sa o jedenásť rokov neskôr v škole neobjavil jeden chlapec. Chlapec, ktorý sa v rodine Potterovcov zázračne objavil pár hodín po zmiznutí nášho syna. Ako to viem? S Lily som sa stretol mesiac pred tým, než bol Adrián unesený. Chlapec s očami nádhernými ako jeho matka a zároveň tak hlúpy ako jeho otec. Vyvolený, ktorý mal spasiť svet pred ,,zlom". Dieťa, ktoré malo zabiť temného pána.Možno to bol dôvod mojej nenávisti, možno to bola tá hlúpa zhoda a možno to bola len… Celý článok ›

Pohľad tretej osobyHarry Potter sa ráno zobudil v posteli na Zobej ulici, len preto, aby si o pár sekúnd neskôr uvedomil, že dnes sa konečne vracia domov. Rokfortská stredná škola čarodejnícka bola pre Harryho domovom už tri roky. Nevedel sa dočkať svojich priateľov. Tešil sa na nové dobrodružstvá. To ale ešte nevedel, že tento rok bude iný ako tie predošlé... ***Nástupište 9 a ¾ sa znova hemžilo mnohými deťmi a ich rodinami. Ako každý rok, aj teraz sa prišli rozlúčiť rodičia so svojimi ratolesťami a popriať im veľa šťastia a úspechov v tomto školskom roku. Na tom istom nástupišti sa nachádzal aj Harry Potter so svojimi priateľmi. Práve teraz nastupoval do vlaku spolu s Ronom a Hermionou, aby sa vybrali priamo k novým dobrodružstvám.***Cesta vlakom im ubehla neskutočne rýchlo. Kto by sa im aj čudoval, keď si rozprávali svoje zážitky z prázdnin, však?O pár hodín neskôr už spoločne vystupovali z vlaku na stanici v Rokforte. S úsmevom na tvári sledovali, ako si k sebe Hagrid volá malých prváčikov. V ich tvárach sa odrážala neistota zmiešaná so vzrušením a radosťou.Keď prváci nastúpili do lodiek, naši priatelia sa vybrali ku kočiarom, ktoré ako vždy ťahali testrály. Temné kone, ktoré by mali byť takým mladým ľuďom ako boli naši pritelia neviditeľné. A oni aj boli. Teda aspoň väčšine.Ako vždy, tak aj teraz bol náš vyvolený výnimkou. On testrály videl. A mohla za to udalosť z jeho prvého ročníka. Smrť profesora OPČM Quintusa Quirrella, ktorého zabil kvôli kameňu mudrcov.Spočiatku si to strašne vyčítal, ale neskôr sa s tým zmieril. Aj teraz sa pri pohľade na testrály len pousmial a nasadol do koča. O malú chvíľu neskôr už vystupoval pred bránami Rokfortu.Pozrel sa na nebo, kde svietil striebristý mesiac, ktorého lúče sa odrážali od pokojnej hladiny Čierneho jazera. Vzhliadol na Astronomickú vežu, ktorá bola jeho útočiskom už od prvého ročníka.V myšlienkách zaletel niekam ďaleko, až k svojím mŕtvym rodičom a zamyslel sa nad tým, či by naňho boli hrdí.Veril, že áno. Jemne sa pousmial, naposledy sa pozrel na krásny mesiac a prešiel bránami školy mieriac do Veľkej siene.Pri tom všetkom mal v hlave len jedinú myšlienku: ,,Konečne doma!" Celý článok ›

Aurora sedela na parapete okna vo svojom byte. Pozerala sa do diaľky na zelené vrcholy hôr, ktoré mala tak rada. Ach, koľko krát sa tam vydala len preto, aby si vyčistila hlavu. Alebo len tak na prechádzku do prírody. Už ani nedokáže spočítať, koľko krát tam bola so svojimi priateľmi stanovať. Pod okrajom lesa bolo vidieť malú srnku aj s mláďaťom, ktoré sa spokojne páslo a behalo po lúke. Aurora sa smutne pousmiala. Dobre vedela, že uprostred tej lúky rastú najchutnejšie maliny z celého lesa. Neraz si na nich pochutnali a osviežila sa po náročnej túre. Srna zrazu zdvihla hlavu, poobzerala sa a spolu so srnčaťom bežala do lesa. Zaznel výstrel. Srna spadla na zem. Hýbala sa, ale nedokázala sa postaviť. Spoza kríkov vyšiel muž oblečený do obyčajných maskáčových riflí a tmavozeleného trička. Podišiel k srne a vytiahol nôž.Chcel srnke odrezať hlavu, keď jeho ruku niečo zastavilo. Za ním stál v zelenom obleku miestny poľovník Eric. Odstrčil pytliaka a odohnal ho. Potom sa vrátil k zranenému zvieraťu a skontroloval ho. Rána asi nebola príliš hlboká, lebo ju len pretrel vodou a vysušil. Podišiel ku kríkov malín a sledoval, ako sa srna pomaly stavia a kríva preč. Aurore po líci stiekla osamotená slza. Eric odišiel a ona tiež. Zoskočila z okenného parapetu a odišla do kuchyne. Zo skrinky si vzala pohár a naliala doňho vriacou vodou. Do vody vložila vrecúško čaju a sadla si za stôl. Povrch tekutiny pofúkala a odchlipla si z teplého nápoja. Príjemná chuť a vôňa ovocného čaju boli omamné. S ďalším nádychom sa vnorila do spomienok.Sedela v klube za barom a pila svoj drink. Čakala na svojho priateľaDannyho. Sľúbil jej, že sa s ňou stretne predné o deviatej.Povzdychne si a svoj pohľadstočí na jediné hodiny v miestnosti. Je pol desiatej a on tu ešte stále nie je.Zvesí plecia a pokrútil hlavou. Volá na čašníka, aby jej priniesol účet. Ten má ale iný názor. Miesto toho, aby jej priniesol účet a vzal si peniaze, zvodné sa usmeje a zvodne prehovorí: ,,Ale no tak. Také krásne dievča ako ty, by nemalo byť smutné. Povedz mi čo sa stalo. Uľaví sa ti, sľubujem." Aurorapokrútila hlavou. Nechcela sa s nikým rozprávať. Danny neprišiel. Ale čo vôbec čakala. Vždy meškal, alebo vôbec neprišiel. Hovorieval, že má toho v práci veľa, preto nestíha. Nevedela, čím to bolo, ale neverila mu. Už nie. Čašník sa ale odmietol tak ľahko vzdať:,, Aké je tvoje meno, krásna slečna? Ja som André. A ak budeš chcieť, budem len a len tvoj." ,,Nie,vďaka André,ale ja mám priateľa. Nechcem mu ublížiť. A mimochodom, som Aurora." Usmiala sa naňho. Už mu chcela pripomenúť ten účet, ale kým vôbec stihla otvoriť ústa, pred ňou na stole už stál ďalší pohár s drinkom. André sa na ňu usmial a odišiel obslúžiť ďalšieho hosťa.Len sa nad týmzamračila, aleneprotestovala. Drink vypila príliš rýchlo a… Celý článok ›