Hádka?

PohľadSeverusa

Ráno som sa prebudil veľmi skoro. Postavil som sa z postele a pozrel sa z okna. Slnko ešte len vychádzalo spoza vrchov a tmavú oblohu zaplavovalo krásnou oranžovou farbou. Vytváralo tak farebnú scenériu pozadia nádherného obrazu, pričom z kopca stojaceho oproti oknu steká úzky potôčik, pri ktorom sa pasú malé srnky pod dozorom svojej mamy.
Zrazu zdvihnú hlavy, poobzerajú sa po okolí a rýchlo utečú do neďalekého lesa. Musím sa pousmiať.

Z tohto okna by som sa mohol pozerať stále, ale viem, že nemôžem. Musím sa ešte porozprávať s Tommym a vrátiť sa do Rokfortu ešte pred raňajkami. Neprekvapuje má, že ešte nebol v posteli keď som sa zobudil. Vlastne väčšinou chodí spať až po polnoci a to ja už spím a vstáva ešte pred svitaním. To ja ešte stále spím... Preto som sa prezliekol a v našej súkromnej kúpeľni vykonal rannú hygienu. Prešiel som do Tomovej pracovne, ale nikto tam nebol. Zavolal som si teda domáceho škriatka Dyfa a zistil, že sa nachádza v jedálni. Pomaly som sa teda vydal za ním.

Keď som prišiel do jedálne, našiel som ho sedieť za vrchom stola a piť rannú kávu. Zozačiatku si ma vôbec nevšimol. Akoby bol myšlienkami úplne mimo. Potom sa však na mňa pousmial a krátko ma pobozkal. Rýchlo však znova začal premýšľať. Nepovedal mi ani jediné slovo a to bolo zvláštne. Ešte nikdy sa mi nestalo, aby sa so mnou nerozprával, alebo ma aspoň nepozdravil. Zrazu sa postavil a začal sa prechádzať hore dole pozdĺž stola.

,,Tom, čo to robíš?" Opýtam sa ho. Trhne sebou, akoby sa ma zľakol, ale otočí sa na mňa a odpovie: ,, Po tom čo si mi včera povedal, sa snažím zistiť, kam mohol Dumbledore odniesť nášho syna. V čase, keď bol Adrián unesený sa narodili tri deti. A to Potterovcom, Longbottomovcom a Blackovcom. Teraz analyzujem všetky fakty a snažím sa prísť na to, či niektoré z ich detí nie je náš syn."

Zarazene sa naňho pozerám, kým si uvedomím, čo vlastne povedal. Začína so mnou lomcovať hnev. ,, Akoby vôbec mohlo niektoré z tých hlúpych deciek byť mojim synom?! Veď to je nezmysel!" Začnem po svojom manželovi kričať. ,, Nikdy, rozumieš, nikdy by ani jeden z nich nemohol byť mojim dieťaťom! Veď Blackovci majú dvojčatá a pri ich narodení som predsa bol! Nevil Longbottom je taký idiot, že to nemôže byť naše dieťa. Jednoducho nemôže! A Potter? Veď už len to meno hovorí za všetko! Veď je to presná kópia Jamesa, teda až na tie oči, ale aj tak je rovnaký ako on! Ešte k tomu je to vyvolený, veď ty sám si ho chcel zabiť! To od teba má tú jazvu. Môžeš byť rád, že ťa tá odrazená kliatba nezabila, tak ako si vôbec môžeš myslieť, že je to náš stratený syn?!" Začínam hysterčiť. To predsa nemôže myslieť vážne! Ako by mohol byť ten otravný Potter mojim synom?!

,, Práve preto, že som ho nemohol zabiť a kliatba sa od neho odrazila si myslím, že práve on je naším synom. Veď nikto, kto je potomok Salazara Slizolina nemôže zabiť nikoho zo svojej vlastnej rodiny, aby rod nevymrel, a ty to veľmi dobre vieš!" Zvýši hlas aj Tom. Začínam sa báť, aby z toho nevznikla hádka. Nechcem sa s ním hádať. Pri poslednej hádke som odišiel za Dumbledoreom prosiť ho o pomoc a ako to nakoniec dopadlo. Už to nechcem znovu zažiť. Prestanem teda kričať a stíšim hlas na normálnu hlasitosť.

,, Ale ako by mohol byť Harry náš Adrián? Veď je to úplná kópia Jamesa. Akoby to bolo možné?" Opýtam sa ho.

,, Dumbledore je mocný kúzelník. Mohol na neho použiť dedičné kúzlo, aby sa na nich podobal. A ak Potterovci nesúhlasili, mohol ich očarovať alebo im zmeniť spomienky, aby mu nezničili jeho plány." Odpovie mi pomaly a pritom premýšľa.

,, Takže ty si myslíš, že Harry Potter je skutočne náš syn? Dá na to nejako overiť?" Začínam tomu veriť a v kútiku mojej duše sa usídľuje nádej, že by som opäť mohol mať svojho syna pri sebe. Znova by sme boli rodina a nikto z nás by sa už nemusel trápiť. Len dúfam, že to bude naozaj pravda.

,, Samozrejme, že sa to dá overiť, ale budem musieť uvariť jeden elixír z čiernej mágie a to chvíľu potrvá. Ty sa zatiaľ, aj keď to nerád pripúšťam, budeš musieť vrátiť späť do školy, aby nemali podozrenie aj ostatní. Stačí, keď o tom vie riaditeľ." Povie a smutne sa na mňa usmeje. Ja, hoci neochotne, musím s ním súhlasiť. Preto sa s ním rozlúčim a jemne ho pobozkám predtým, než sa krbom letaxujem späť do svojich komnát a odídem na raňajky. Riaditeľ sa na mňa zamračí, ale inak si ma nevšíma. Ja si zatiaľ s nič nehovoriacou maskou sadnem na svoje miesto a pokojne raňajkujem. Je zvláštne, že sú tu už skoro všetci chrabromilčania. Väčšinou sú tu ako poslední. Nijako zvlášť to ale neriešim. Počas raňajok nám Riaditeľ povie, aby sme po raňajkách za ním všetci prišli do riaditeľne. Ja, aj keď som navonok pokojný, vnútri to vo mne vrie. Čo zase ten starý hlupák chce?!

To sa však teraz nedozviem, preto počkám, kým väčšina mojich kolegov odíde. Potom sa zdvihnem aj ja a odídem do riaditeľne. Tam si sadnem na jednu zo stoličiek pri stene a čakám, kým prídu všetci. Po chvíli prídu aj ostatní učitelia. Dumbledore sa postaví a prehovorí: ,, Moji drahí kolegovia, chcel by som vám oznámiť, že ak sa Harry Potter nedostaví na vyučovanie. Tento rok na vyučovanie totiž chodiť nebude. Môže sa stať, že ho vôbec neuvidíte, ale nijako to neriešte. Dôvody vám nejdem objasňovať. A teraz choďte, vyučovanie o chvíľu začne." Prosím?! Čo to má akože znamenať?! Prečo by nemal chodiť na vyučovanie a ani by sme ho nemali vidieť? A prečo to hovoril akoby ho to tešilo a tváril sa akoby ho chcel zabiť? Nič však nehovorím a aj s ostatnými odídem. Prídem pred svoju triedu, kde už čakajú siedmaci zo slizolinu a chrabromilu. Pustím ich do triedy a poviem im, aby si prečítali prvú kapitolu v knihe. To isté poviem žiakom aj na ostatných hodinách. Dnes ich učiť nemienim. Aj tak sa nikto z nich neodváži ozvať. Potrebujem premýšľať o Dumbledoreovi, ale hlavne o tom, čo povedal ráno môj manžel. Naozaj by mohol byť Potter môj syn? Ale prečo nemá chodiť na vyučovanie? To sa však nedozviem. Dumbledore mi to nepovie a pochybujem, že Potter vie prečo nechodí na hodiny. Mal som pocit, že vyučovanie trvá roky a nie len niekoľko hodím.

Keď som konečne prestal učiť, vrátil som sa do svojich komnát, sadol som si do kresla a privolal si pohár s fľašou whisky. Nestihol som si však ani naliať, keď sa plamene v krbe rozhoreli zeleným svetlom a objavila sa v nich Tomova hlava. Volal na späť do sídla. Vraj zistil niečo veľmi dôležité. Preto som sa zdvihol z kresla a krbom sa premiestnil za ním. Keď som vystúpil z krbu, nestihol som sa ani očistiť a Tom ma sotil na kreslo a vtlačil mi do rúk nejaké papiere.

,,Čo to je?" Spýtam sa ho. ,,Čítaj," zaznie jeho strohá odpoveď. Prekvapene sa naňho pozriem, ale poslušne sa zahľadím do papierov. Hneď ten prvý ma donúti zalapať po dychu a moje srdce donúti začať biť tak rýchlo, že mám pocit, akoby mi chcelo vyskočiť z hrude. Ostatné papiere nečítam. Nemusím. Na papieri totiž stojí:

Pravé meno: Adrián Severus Riddle
Falošné meno: Harry James Potter
Vek: 14 rokov
Použité kúzla: dedičné kúzlo
Kúzla na: blokovanie mágie
poškodenie zraku
zmenu spomienok
zmenu osobnosti
dôveru
Rodičia: Tom Marvolo Riddle, Severus Tobias Snape-Riddle
Adoptívni rodičia: James Potter,
Lily Evansová - Potterová

Rýchlo zdvihnem zrak od papierov a so slzami v očiach sa zadívam na Toma, ktorý kľačí pred kreslom a usmieva sa na mňa. Vrhnem sa mu okolo krku a objímem ho. Som tak neskutočne šťastný. Potom si ale spomeniem, čo nám ráno oznámil riaditeľ. Vyplašene sa odtiahnem a poviem:,, To, ale riaditeľ nám dnes ráno oznámil, že Harry nebude chodiť na vyučovanie a možno ho vôbec neuvidíme. Tváril sa pri tom naozaj strašidelne. Akoby ho chcel zabiť." ,, Že ho nebudete vidieť?! Okamžite tam musím ísť!" Zvolá Tommy vystrašene. Odtiahne sa odo mňa a premiestni sa preč v čiernom oblaku. Keď sa potom vráti, nemôžem uveriť vlastným očiam. Stojí predo mnou Tom, a nie je sám. Vedľa neho stoja dve osoby. Jedna, ktorú som chcel vidieť najviac na svete a druhá, ktorú som si myslel, že už ju nikdy neuvidím...