Tam,kde sa hviezdy dotýkajú zemePostavy v knihách žijú svoj vlastný život a my sme jeho súčasťou

Jednodielovky

Moment, prosím!

Publikované 12.04.2020 v 12:16 v kategórii Jednodielovky, prečítané: 18x

Milí čitatelia!Nachádzate sa v roku 2115 a pár ľudí, ktorí v tejto dobe žijú, by vám ju radi priblížili. Každý z nich vám svojimi slovami opíše, čo sa v tomto roku deje. No, že sú to práve normálni ľudia, to sa povedať nedá. Môžem vám však zaručiť, že títo ľudia budú vymyslené rozprávkové postavičky, dávno mŕtvi hrdinovia dejín alebo postavy z budúcnosti. Tak poďme na to!Čert Krikomir (Peklem s čertem),,Na tomto svete som už mnoho rokov, ale to čo sa deje v tejto dobe, to som teda ešte nezažil. Po svete chodia ľudia, ktorí už nemusia pracovať. Všetko za nich robia roboti, ktorých vymysleli tí ich vedci. Ostatní potom stále iba sedia, ležia a jedia. Nič iné robiť nemusia. Ale čo je horšie, tak stále iba hrešia. A tým vytvorili problém zase u nás v pekle. Už tých hriešnikov nemáme kam dávať. Ani sám veľký Lucifer sa na to nemôže pozerať. Každý deň niekam zmizne a potom sa zase len tak niekde objaví. Veľmi nás to ľaká, ale jemu je to očividne jedno, lebo to robí stále. Ale mňa už nevystraší! Prišiel som na to, že sa mení na čiernu mačku, a potom chodí kontrolovať, čo sa v pekle deje. Napríklad aj teraz je pri mne, však môj pane...",,Čo to zase stváraš Krikomir? A prečo týraš môjho úbohého maznáčika?! Poď ku mne zlatíčko, no poď. A ty sa vráť späť do práce." ,,Áno môj pane. Hups, tak to som zrejme dosť pokašľal. Veď to bola Pánova Satanmačka. Musím sa vrátiť späť, lebo ma roztrhá na márne kúsky."HermannGöring,,Čo sa to len na tom svete teraz deje? Za mojich čias bolo všetko úplne inak. Teraz tí ľudia chodia po svete len tak. Akoby ani neboli pre vodcov štátov nebezpeční! Ako ich môžu nechať len tak sa pohybovať?! Keby som teraz žil, okamžite by som opäť založil Gestapo, teda tajnú štátnu políciu. Musia ich predsa nechať sledovať. Ako si to vôbec predstavujú? V každom štáte sú vycvičené nejaké špeciálne jednotky, aby tých ľudí chránili. Pred čím ich ale chcú strážiť? Veď sú vo vojne. A vôbec. Prečo nikto z nich nebojuje?! Každý muž musí byť prítomný na fronte a bojovať za svoj národ! Hrdo padnúť v boji za svoju vlasť! Ženy majú byť v špeciálnych školách, aby sa naučili to, čo budú v živote najviac potrebovať! Toto je teda doba! Mali by zvýšiť pôrodnosť! Veď budú mať málo vojakov. Ako chcú vôbec vyhrať vojnu s takýmto prístupom?! A kde majú vôbec zbra..." ,,Tak to by stačilo Hermann!"Adolf Hitler,,Sieg Heil! Vraj vám mám moji milí priatelia povedať niečo o tejto dobe. Tak vám teda hovorím, že je to niečo úžasné. Nikdy som nevidel tak vyspelé stroje, aké tu máte vy teraz. Keby ste chceli, môžete s nimi dobyť celý svet. Stačilo by ich viac vylepšiť a s dobrým plánom zaútočiť. Verím, že keby som ich mal počas druhej svetovej vojny,iste by som vyhral. Ach to boli krásne časy. Mal som všetko,… Celý článok ›


Výlet do minulosti

Publikované 12.04.2020 v 11:58 v kategórii Jednodielovky, prečítané: 21x

,,Mám nápad," povedala som svojmu spolupracovníkovi, najlepšiemu priateľovi a bútľavej vŕbe v jednom. ,,Ako ťa poznám, drahá, bude to opäť stáť za to." Tak tieto slová boli to jediné, čo mi povedal predtým, než spýtavo nadvihol obočie. Nad jeho výrazom som sa pousmiala a moje srdce sa rozbehlo obrovskou rýchlosťou. Keby si tak len vedel... ,,Použijeme stroj času a prenesieme sa do minulosti. Ak od nás chce redakcia nejaký skvelý rozhovor, tak im ho dáme!" ,,Máš pravdu. Počkaj chvíľu, hneď ho spustíme." Povedal mi a stlačil malý gombíček na boku obyčajnej vysielačky. Alebo nie?Preniesli sme sa v čase a práve sa s mojim priateľom pozeráme na jedného z najvýznamnejších ľudí dejín.NapoleonBonaparte,,Dobrý večer. Boli by ste takí láskaví a povedali mi, ako ste sa tu pre všetko na svete dostali? A čo to máte vôbec v rukách? Sú to skutočne zaujímavé hračky. Čo to je a na čo sa to dá použiť?" ,,Dobrý večer, pane. Prišli sme sem z budúcnosti pomocou stroja času. Viem, znie to neuveriteľne, hlavne v tejto dobe, ale je to tak. A teraz k tomu, čo má môj kolega v rukách. V našej dobe to nazývame technológie a konkrétne tento prístroj sa volá diktafón. Sme novinári a tento prístroj nám pomáha nahrávať rozhovory s rôznymi ľuďmi a tak nám uľahčí prácu." ,,To je skutočne zaujímavé. Povedali ste, že ste z budúcnosti. Viete teda, ako dopadli moje vojny a pokus o získanie Európy? Môžete mi povedať, ako sa teraz darí Francúzsku a kto mu vo vašej dobe vládne?" ,,Je nám to skutočne ľúto, ale ani jeden z nás Vám nemôže povedať, čo sa s vami stane. Mohli by sme radikálne zmeniť budúcnosť...''Viac sme už povedať nestihli, lebo sa aktivoval stroj času a my sme sa ocitli vo víre farieb. Keď sa tento kolotoč skončil, takmer som spadla, pretože som pod nohami mala veľmi šmykľavý terén. Za záchranu vďačím jednej veľmi zvláštnej osobe, ktorú som dúfala, že nikdy neuvidíme.Josef Mengele,,Čo tu chcete, vy krysy?! Nemáte tu čo hľadať! Toto je špeciálne laboratórium, v ktorom sa staráme o zdravie našich obyvateľov! Ak okamžite neprídete, zavolám stráže! Alebo nie,nezavolám. Boli by ste veľmi zaujímavý exemplár, ktorý by som mohol vystaviť pri bráne tohto špeciálneho útočiska pre našich priateľov. Vždy som chcel skúsiť, ako veľmi ľudia kričia, keď ich zaživa vypchávajú a sťahujú z kože..." ,,Sme v r*ti" počula som ho zašepkať. Vedela som, že sa bojí, rovnako ako aj ja. Musíme sa odtiaľto dostať. Ale ako? ,,Povedzte mi zlatíčka, dokážete sa dostať z pút, ktoré budete mať šróbmi navrtané priamo v kostiach?"Na šťastie pre nás sa opäť aktivoval ten stroj a ja som mu nikdy nebola vďačnejšia než teraz. Po pristátí sme sa pozreli na seba. Pichlo má v hrudi pri pohľade do jeho očí, ktoré boli plné strachu a bolesti. Vedela som, že v mojich očiach… Celý článok ›


Navždy

Publikované 27.02.2020 v 16:56 v kategórii Jednodielovky, prečítané: 24x

Aurora sedela na parapete okna vo svojom byte. Pozerala sa do diaľky na zelené vrcholy hôr, ktoré mala tak rada. Ach, koľko krát sa tam vydala len preto, aby si vyčistila hlavu. Alebo len tak na prechádzku do prírody. Už ani nedokáže spočítať, koľko krát tam bola so svojimi priateľmi stanovať. Pod okrajom lesa bolo vidieť malú srnku aj s mláďaťom, ktoré sa spokojne páslo a behalo po lúke. Aurora sa smutne pousmiala. Dobre vedela, že uprostred tej lúky rastú najchutnejšie maliny z celého lesa. Neraz si na nich pochutnali a osviežila sa po náročnej túre. Srna zrazu zdvihla hlavu, poobzerala sa a spolu so srnčaťom bežala do lesa. Zaznel výstrel. Srna spadla na zem. Hýbala sa, ale nedokázala sa postaviť. Spoza kríkov vyšiel muž oblečený do obyčajných maskáčových riflí a tmavozeleného trička. Podišiel k srne a vytiahol nôž.Chcel srnke odrezať hlavu, keď jeho ruku niečo zastavilo. Za ním stál v zelenom obleku miestny poľovník Eric. Odstrčil pytliaka a odohnal ho. Potom sa vrátil k zranenému zvieraťu a skontroloval ho. Rána asi nebola príliš hlboká, lebo ju len pretrel vodou a vysušil. Podišiel ku kríkov malín a sledoval, ako sa srna pomaly stavia a kríva preč. Aurore po líci stiekla osamotená slza. Eric odišiel a ona tiež. Zoskočila z okenného parapetu a odišla do kuchyne. Zo skrinky si vzala pohár a naliala doňho vriacou vodou. Do vody vložila vrecúško čaju a sadla si za stôl. Povrch tekutiny pofúkala a odchlipla si z teplého nápoja. Príjemná chuť a vôňa ovocného čaju boli omamné. S ďalším nádychom sa vnorila do spomienok.Sedela v klube za barom a pila svoj drink. Čakala na svojho priateľaDannyho. Sľúbil jej, že sa s ňou stretne predné o deviatej.Povzdychne si a svoj pohľadstočí na jediné hodiny v miestnosti. Je pol desiatej a on tu ešte stále nie je.Zvesí plecia a pokrútil hlavou. Volá na čašníka, aby jej priniesol účet. Ten má ale iný názor. Miesto toho, aby jej priniesol účet a vzal si peniaze, zvodné sa usmeje a zvodne prehovorí: ,,Ale no tak. Také krásne dievča ako ty, by nemalo byť smutné. Povedz mi čo sa stalo. Uľaví sa ti, sľubujem." Aurorapokrútila hlavou. Nechcela sa s nikým rozprávať. Danny neprišiel. Ale čo vôbec čakala. Vždy meškal, alebo vôbec neprišiel. Hovorieval, že má toho v práci veľa, preto nestíha. Nevedela, čím to bolo, ale neverila mu. Už nie. Čašník sa ale odmietol tak ľahko vzdať:,, Aké je tvoje meno, krásna slečna? Ja som André. A ak budeš chcieť, budem len a len tvoj." ,,Nie,vďaka André,ale ja mám priateľa. Nechcem mu ublížiť. A mimochodom, som Aurora." Usmiala sa naňho. Už mu chcela pripomenúť ten účet, ale kým vôbec stihla otvoriť ústa, pred ňou na stole už stál ďalší pohár s drinkom. André sa na ňu usmial a odišiel obslúžiť ďalšieho hosťa.Len sa nad týmzamračila, aleneprotestovala. Drink vypila príliš rýchlo a… Celý článok ›



Milujem život, lebo vďaka nemu môžem písať. Milujem písanie, lebo mi dáva čitateľov a nových priateľov. Milujem čitateľov, lebo oni sú môj život.