Tam,kde sa hviezdy dotýkajú zemePostavy v knihách žijú svoj vlastný život a my sme jeho súčasťou

Navždy

Publikované 27.02.2020 v 16:56 v kategórii Jednodielovky, prečítané: 7x

Aurora sedela na parapete okna vo svojom byte. Pozerala sa do diaľky na zelené vrcholy hôr, ktoré mala tak rada. Ach, koľko krát sa tam vydala len preto, aby si vyčistila hlavu. Alebo len tak na prechádzku do prírody. Už ani nedokáže spočítať, koľko krát tam bola so svojimi priateľmi stanovať. Pod okrajom lesa bolo vidieť malú srnku aj s mláďaťom, ktoré sa spokojne páslo a behalo po lúke. Aurora sa smutne pousmiala. Dobre vedela, že uprostred tej lúky rastú najchutnejšie maliny z celého lesa. Neraz si na nich pochutnali a osviežila sa po náročnej túre. Srna zrazu zdvihla hlavu, poobzerala sa a spolu so srnčaťom bežala do lesa. Zaznel výstrel. Srna spadla na zem. Hýbala sa, ale nedokázala sa postaviť. Spoza kríkov vyšiel muž oblečený do obyčajných maskáčových riflí a tmavozeleného trička. Podišiel k srne a vytiahol nôž.

Chcel srnke odrezať hlavu, keď jeho ruku niečo zastavilo. Za ním stál v zelenom obleku miestny poľovník Eric. Odstrčil pytliaka a odohnal ho. Potom sa vrátil k zranenému zvieraťu a skontroloval ho. Rána asi nebola príliš hlboká, lebo ju len pretrel vodou a vysušil. Podišiel ku kríkov malín a sledoval, ako sa srna pomaly stavia a kríva preč. Aurore po líci stiekla osamotená slza. Eric odišiel a ona tiež. Zoskočila z okenného parapetu a odišla do kuchyne. Zo skrinky si vzala pohár a naliala doňho vriacou vodou. Do vody vložila vrecúško čaju a sadla si za stôl. Povrch tekutiny pofúkala a odchlipla si z teplého nápoja. Príjemná chuť a vôňa ovocného čaju boli omamné. S ďalším nádychom sa vnorila do spomienok.

Sedela v klube za barom a pila svoj drink. Čakala na svojho priateľaDannyho. Sľúbil jej, že sa s ňou stretne predné o deviatej.Povzdychne si a svoj pohľadstočí na jediné hodiny v miestnosti. Je pol desiatej a on tu ešte stále nie je.Zvesí plecia a pokrútil hlavou. Volá na čašníka, aby jej priniesol účet. Ten má ale iný názor. Miesto toho, aby jej priniesol účet a vzal si peniaze, zvodné sa usmeje a zvodne prehovorí: ,,Ale no tak. Také krásne dievča ako ty, by nemalo byť smutné. Povedz mi čo sa stalo. Uľaví sa ti, sľubujem." Aurorapokrútila hlavou. Nechcela sa s nikým rozprávať. Danny neprišiel. Ale čo vôbec čakala. Vždy meškal, alebo vôbec neprišiel. Hovorieval, že má toho v práci veľa, preto nestíha. Nevedela, čím to bolo, ale neverila mu. Už nie. Čašník sa ale odmietol tak ľahko vzdať:,, Aké je tvoje meno, krásna slečna? Ja som André. A ak budeš chcieť, budem len a len tvoj." ,,Nie,vďaka André,ale ja mám priateľa. Nechcem mu ublížiť. A mimochodom, som Aurora." Usmiala sa naňho. Už mu chcela pripomenúť ten účet, ale kým vôbec stihla otvoriť ústa, pred ňou na stole už stál ďalší pohár s drinkom. André sa na ňu usmial a odišiel obslúžiť ďalšieho hosťa.

Len sa nad týmzamračila, aleneprotestovala. Drink vypila príliš rýchlo a zrejme aj preto začínala pociťovať alkoholový opar. Už chcela naozaj odísť, ale jej čašník o tom nechcel ani počuť. Nosil jej jeden drink za druhým a ona po chvíli prestala protestovať. Bolo asi pol dvanástej, keď ju André chytil za ruku a odviedol ju za barový pult. Vchodom pre hostí prišli až do miestnosti, ktorá mohla byťspálňou. Bola v nej obrovská posteľ a pri stenách stálimahagónové skrine. Viac si Aurora všimnúť nestihla, lebo bolavsotená na posteľ azaľahnutá druhým telom. Kým sa stihla spamätať, André ju hrubo bozkával a začal ju vyzliekať. Ona dobre vedela, že to bude ľutovať. Ale nie teraz!Rozkázal hlások v pozadí jej alkoholomotupeného mozgu. Teraz nad tým nechcela premýšľať.Poddala sa mocným rukám svojho dnešného milenca.

O chvíľu pod ním ležala úplne nahá. Pod náporom každého jeho dotyku vzdychla. S každým jehoprírazom strácala zábrany, až sa mu nakoniec úplne odovzdala. S pocitom absolútnej eufórie a jeho menom na perách bolapohltená orgazmom. A pár chvíľ už pokojne spala v náručí cudzieho muža. Ráno ju zobudil známy hlas. Najskôr nevedela, komu patrí alebo čo hovorí, ale neskôr jej to došlo. Ten hlas patrilDannymu. A niečo rozprával. Nie, nerozprával. On kričal, priam hysterickyziapal. Spomienky z minulej noci na ňudoľahli ako lavína. Prudko sa posadila alapala po dychu. Tak veľmi si priala, aby to bol len sen. Ale nebol a ona hľadela priamo do očí svojho priateľa. Nevnímala jeho hlas, len tupo pozerala. Prebrali ju až slová: ,,... sme skončili! Si len obyčajná štetka! Nebudem s niekým, kto má pri prvej príležitosti podvedie! Nechcem, aby si sa mi viacplietla do života! A nech ťa Pán Boh chráni, ak ťa ešte niekedy uvidím!" Zakričal na ňu a odišiel dvermi, ktorými nezabudol poriadnetresknúť.

Aurora sedela na posteli a pozerala sa do prázdna. V očiach mala slzy a v hrudi dieru, ktorú dokázal opraviť len ten, kto ju zbúral. Lenže kto ju spôsobil? Bol to Danny, lebo si to nenechal vysvetliť alebo to bola ona, pretože ho podviedla. Síce bola podvlivom alkoholu, ale podviedla. Na tej istej posteli a v tej istej polohe sedela ešte niekoľko hodín. Nevedela o ničom, čo sa okolo nej dialo. Nevedela, že za ňou prišiel André a dotýkal sa jej. Nevedela ani, že naštvaný odišiel, lebo mu nedala to, čo chcel. Nevedela o ničom a o nikom. Až podvečer sa prebrala zo svojhoomámenia, obliekla sa a vybrala sa domov. Nejedla ani nič nepila. Len si sadla naokenný parapet .

A tak bola teraz tu. Sedela za stolom a premýšľala. Nevedela, čo má robiť ďalej. Vedela, že za Dannym ísť nemôže. Bol príliš hrdý a tvrdohlavý na to, aby si to nechal vysvetliť. Dopila teplý nápoj a vstala od stola. Pohár umyla a odložila späť do poličky. Už vedela, čo má urobiť. Musí odísť. Možno len na pár dní, možno týždňov, mesiacov alebo dokonca rokov. To nevedela. Bola si však istá tým, že tu ostať nemôže. Všetko by jej tu Dannyho pripomínalo. Vošla do svojej izby a zo skrine vytiahla kufor. Pobalila si doňho všetko potrebné, prezliekla sa, vykonala hygienu a zamkla byt. Neobzrela sa. Nemala prečo. Kľúče si dala do kapsy a vyšla na ulicu. Nadýchla sa čerstvého povetria. Pomalým krokom sa vydala na vlakovú stanicu neďaleko od jej bytu. Stála na kraji lesa. Keď tam prišla, myslela si, že tam nebude nikto. Mýlila sa však. Stál tam totiž Eric. Chvíľu sa na seba pozerali, keď Eric prehovoril: ,,Ahoj, Aurora. Kam prosím ťa ideš s tým obrovským kufrom? Snáď nás neopúšťaš?" Spýtal sa žartovne. Aurore však do smiechu nebolo: ,,Ahoj, Eric. Opúšťam. Už ma tu nič nedrží a chcem odísť. Možno sa ešte vrátim, ale teraz musím ísť preč." Eric sa zatváril prekvapene a možno trochu smutne. V jeho očiach sa mihla bolesť, ktorú však Aurora nechápala. ,,Ale čo Danny? Ani kvôli nemu tu neostaneš?" ,, Je mi ľúto Eric. S Dannym sme sa pohádali a on sa so mnou rozišiel. Práve kvôli nemu odchádzam."

Práve vtedy prišiel na stanicu vlak, ktorý smeroval na letisko. Aurora nastúpila a z dverí mu zakývala. Už chcela ísť dnu, keď za sebou započula Ericove tiché slová: ,,Neostaneš ani kvôli mne? Aurora, ja ťa milujem. Milujem ťa tak dlho až to bolí. Keby nebolo Dannyho, povedal by som ti to už dávno. Prosím, Aurora. Ostaň tu so mnou." Aurora sa prekvapene otočila. Eric tam stál so slzami a tichou prosbou v očiach. Rora sa zarazila, ale premýšľala. Vlastne sa jej páčil aj on. Niečo k nemu cítila. Ale bola to láska? To nevedela. Vlak pomaly začal odchádzať. Ona však zoskočila a objala Erica okolo krku. Nevedela, či k nemu cíti naozaj lásku, ale za pokus nič nedá. V tichosti tam stáli a objímali sa. Eric šťastný, že mu Aurora dala šancu a ona bola šťastná, že na nej niekomu záleží. Diera v jej hrudi sa začala vyplňovať a mohol za to práve jeden mladý a krásny poľovník. Ten poľovník bol odteraz len jej. Eric sa k nej pomaly sklonil a nežne ju pobozkal. Rora cítila podivné hrejivé chvenie. Vedela, že jeho láska bude patriť len jej. Navždy!

Komentáre

Celkom 0 kometárov

  • Neregistrovaný uživatel

    Meno: Prihlásiť sa

    Blog:

    Obsah správy*:

    Kontrolní kód*:
    Odpovedzte na otázku: Čo je dnes za deň?



Milujem život, lebo vďaka nemu môžem písať. Milujem písanie, lebo mi dáva čitateľov a nových priateľov. Milujem čitateľov, lebo oni sú môj život.