Tam,kde sa hviezdy dotýkajú zemePostavy v knihách žijú svoj vlastný život a my sme jeho súčasťou

Výlet do minulosti

Publikované 12.04.2020 v 11:58 v kategórii Jednodielovky, prečítané: 10x

,,Mám nápad," povedala som svojmu spolupracovníkovi, najlepšiemu priateľovi a bútľavej vŕbe v jednom. ,,Ako ťa poznám, drahá, bude to opäť stáť za to." Tak tieto slová boli to jediné, čo mi povedal predtým, než spýtavo nadvihol obočie. Nad jeho výrazom som sa pousmiala a moje srdce sa rozbehlo obrovskou rýchlosťou. Keby si tak len vedel... ,,Použijeme stroj času a prenesieme sa do minulosti. Ak od nás chce redakcia nejaký skvelý rozhovor, tak im ho dáme!" ,,Máš pravdu. Počkaj chvíľu, hneď ho spustíme." Povedal mi a stlačil malý gombíček na boku obyčajnej vysielačky. Alebo nie?

Preniesli sme sa v čase a práve sa s mojim priateľom pozeráme na jedného z najvýznamnejších ľudí dejín.


NapoleonBonaparte
,,Dobrý večer. Boli by ste takí láskaví a povedali mi, ako ste sa tu pre všetko na svete dostali? A čo to máte vôbec v rukách? Sú to skutočne zaujímavé hračky. Čo to je a na čo sa to dá použiť?" ,,Dobrý večer, pane. Prišli sme sem z budúcnosti pomocou stroja času. Viem, znie to neuveriteľne, hlavne v tejto dobe, ale je to tak. A teraz k tomu, čo má môj kolega v rukách. V našej dobe to nazývame technológie a konkrétne tento prístroj sa volá diktafón. Sme novinári a tento prístroj nám pomáha nahrávať rozhovory s rôznymi ľuďmi a tak nám uľahčí prácu." ,,To je skutočne zaujímavé. Povedali ste, že ste z budúcnosti. Viete teda, ako dopadli moje vojny a pokus o získanie Európy? Môžete mi povedať, ako sa teraz darí Francúzsku a kto mu vo vašej dobe vládne?" ,,Je nám to skutočne ľúto, ale ani jeden z nás Vám nemôže povedať, čo sa s vami stane. Mohli by sme radikálne zmeniť budúcnosť...''


Viac sme už povedať nestihli, lebo sa aktivoval stroj času a my sme sa ocitli vo víre farieb. Keď sa tento kolotoč skončil, takmer som spadla, pretože som pod nohami mala veľmi šmykľavý terén. Za záchranu vďačím jednej veľmi zvláštnej osobe, ktorú som dúfala, že nikdy neuvidíme.


Josef Mengele
,,Čo tu chcete, vy krysy?! Nemáte tu čo hľadať! Toto je špeciálne laboratórium, v ktorom sa staráme o zdravie našich obyvateľov! Ak okamžite neprídete, zavolám stráže! Alebo nie,nezavolám. Boli by ste veľmi zaujímavý exemplár, ktorý by som mohol vystaviť pri bráne tohto špeciálneho útočiska pre našich priateľov. Vždy som chcel skúsiť, ako veľmi ľudia kričia, keď ich zaživa vypchávajú a sťahujú z kože..." ,,Sme v r*ti" počula som ho zašepkať. Vedela som, že sa bojí, rovnako ako aj ja. Musíme sa odtiaľto dostať. Ale ako? ,,Povedzte mi zlatíčka, dokážete sa dostať z pút, ktoré budete mať šróbmi navrtané priamo v kostiach?"


Na šťastie pre nás sa opäť aktivoval ten stroj a ja som mu nikdy nebola vďačnejšia než teraz. Po pristátí sme sa pozreli na seba. Pichlo má v hrudi pri pohľade do jeho očí, ktoré boli plné strachu a bolesti. Vedela som, že v mojich očiach sú rovnaké emócie. Z premýšľania nás vytrhlo odkašľanie, ktoré sa za nami ozvalo. Pomaly som pootočila hlavu a sánka mi klesla snáď až na podlahu. Pred nami totiž stál...(škoda, že sa to hneď dozviete)


AlfredHitchcock
,,Smiem vedieť ako ste sa sem dostali? A pred tým, než mi odpoviete, prosím posuňte sa. Stojíte priamo na drôtoch, ktoré nadnášajú mojstrašidlá!" ,, Prepáčte, pán Hitchcock, my sme naozaj nechceli. Dostali sme sa tu úplnou náhodou a vlastne ani nevieme kde sme. Mohli by ste nám to tu priblížiť?" ,,Ale samozrejme. Rád vám pomôžem deti. Práve sa nachádzame vo filmových ateliéroch priamo v Hollywoode. Ste na natáčaní jedného z mojich nových filmov, ktorého tématikou sú samozrejme nadprirodzené javy a záhady. Tie drôty, na ktorých ste stáli, boli niečo ako chodúle, teda tyče na chodenie. Až na to, že to boli skutočne železné drôty, a chodiť po nich budú len tieto strašidlá. Samozrejme, že sú falošné. Vyrobili och z plátna a fosforeskujúcej farby, ktorá je špeciálne upravená tak, aby mohla svietiť.Vypínačom, ktorý mám v ruke, môžem svietenie vypnúť alebo naopak zhasnúť. Je mi skutočne ľúto priatelia, že s vami nemôžem ostať dlhšie, ale musím dať pozor na natáčanie filmu. Nie je to hračka a kedykoľvek sa môže niečo pokaziť. Zbohom" ,,Zbohom"


Stihli sme naňho ešte zavolať predtým, ako nás do seba znovu vtiahla farebná špirála. Veľmi rada by som si už od týchto zvláštnych osôb konečne odpočinula, ale viem, že ešte neprišiel ten správny čas. Stále však obaja veríme, že sa to čoskoro skončí a budeme sa môcť vrátiť. Ešte predtým však musíme vysvetliť jednému umelcovi, prečo sme mu pri pristátí rozliali jeho farby...


Charlie Chaplin
,,Veľmi rád by som vedel, prečo ste sa len tak z ničoho nič objavili uprostred mojej obývačky a rozliali tieto veľmi vzácne farby?! Kam ten svet speje? Všetci hovoria, že sa už zo sveta vytratil všetok humor, ale nikto s tým nič nerobí! Už ani do krčmy nemôžem zájsť. Veď ja už si nemám ani s kým vypiť pohárik dobrého vína! No chápete to?! Keď som pred mesiacom prišiel do krčmy, moji známi sa tam rozprávali, že nemajú žiadne deti. Ja som im potom oznámil, že som splodil syna v sedemdesiatke. Najskôr sa smiali, ale keď pochopili, že nežartujem, všetci odo mňa odišli. Tak vysvetlí mi to tu konečne niekto?!"


My dvaja sme mali ale to šťastie, že sa práve vtedy aktivoval ten šialený stroj. Nikdy som mu nebol tak vďačný, ako práve teraz, lebo počúvať starého a šialeného umelca, to vážne nie je nič príjemné. Keď som sa ale okolo seba porozhliadol, prial som si, aby som sa vrátil späť. Toto nemôže nikdy dobré dopadnúť!


Alžbeta Bátoriová
,,Môžete mi láskavo povedať, ako ste sa dostali do mojej komnaty?!Ľudské práva vám očividne nič nehovoria! Vy dvaja máte jediné šťastie, že som pod neustálym dohľadom, inak by ste už boli dávno mŕtvi. Tvoju hlavu by som si zavesila nad zrkadlo, a v krvi tvojej kamarátky by som sa vykúpala, a bola by som stále krásna a mladá! Ale toto sa už viac opakovať nebude, pretože na to prišli! Vzali mi aj moje posledné práva, ktoré som v tejto dobe ako žena mala, a teraz som v tomto odpornom zámku väznená proti svojej vôli! Ako si to vôbec mohli dovoliť, čo?! Zatvoriť do väzenia mňa,Alžbetu Bátoriovú, najväčšiu a najznámejšiu pani Čachtického zámku..."


Viac sme už s mojim kolegom našťastie nepočuli, lebo nás vír farieb preniesol opäť do inej doby. A to je veľmi dobre, pretože ak by som mala byť ešte chvíľu v prítomnosti tejto šialenej grófky, tak by som jej ušetrila prácu, a s radosťou by som sa zabila aj sama. To už ale teraz robiť nemusím, som v inej dobe a s iným človekom. Hups, beriem späť. Možno by som sa predsa len radšej vrátila...


Mao Ce -tung
,,Takto mládež, nie, že by ma neprekvapilo, že ste sa práve z ničoho nič zjavili v mojej obývačke a navyše vystrašili moje deti, ale máte šťastie, lebo momentálne nemám čas to riešiť. Musím ísť skontrolovať moju armádu a povzbudiť vojakov. Avšak keď sa vrátim, tak mi obaja toto všetko vysvetlíte. Pokiaľ sa teda nejako nevyhrotí momentálna situácia v krajine, a ja nebudem musieť riešiť vojnu. Pokiaľ sa to ale stane, buďte si istí, že za vami niekoho pošlem, aby vás strážil, kým sa vrátim. Viete, ja som veľmi nedôverčivý človek, a osobám, ktoré sa len tak objavia v mojom dome neverím. No, ale zatiaľ dovidenia, pretože ja už musím odísť."


No a na naše šťastie sme odchádzali aj my. Stretnúť jedného z, podľa mňa, najbláznivejších ľudí sveta, tak to je skutočne úspech. Už nám tu chýba hádam len Eistein. Aj keď, pri stroji času si nikdy nemôžeme byť istí, že nás nepošle napríklad za... Panebože, tomu neverím!


Wolfgang Amadeus Mozart
,,Dobrý večer priatelia. Aká krásna hudba tu znie. (Ale naozaj) Myslíte si, že by sa toto mohlo hrať na večernej oslave? Aj keď je to krásne, ľudia tejto doby takúto melódiu nevedia oceniť, a ja nechcem riskovať život. Vskutku, ak sa tu niekomu niečo nepáči, pokojne ma môže nahlásiť Rade a ja by som mohol prísť o svoj drahocenný život. Viem, že nikto z nás nie je nenahraditeľný, ale ja mám svoj život rád, a ešte oňho nechcem prísť. No ale to rozhodnutie nenáleží mne, však. Neostáva mi nič iné, ako dúfať, že budem mať právo ostať tu čo najdlhšie..."


No, tak to by sme mali. Ale vážne, čo sa to tu deje. Zbláznil som sa ja alebo si z nás niekto robí srandu? Kam nás ten prekliaty stroj odvezie teraz?! Pokiaľ teda my dvaja, a autorka s nami, správne počítame, ostávajú už len štyri témy, a s nimi aj štyri rozdielne postavy minulosti. Ech, tak sa poďme pozrieť, s kým sa stretneme tento krát


Mária Terézia
,,Vitajte, je mi cťou, že vás môžem ako prvá privítať na tomto stretnutí. Dnešnou témou, ktorú musíme prebrať, je školstvo. Deti a mládež v našej krajine potrebujú vzdelanie. Čím viac vzdelaných ľudí bude v krajine, tým väčšiu máme šancu, že bude naša krajina rásť a rozvíjať sa. Avšak ani vzdelanie nemôže byť bez pravidiel, a preto sme s mojimi najbližšími radcami vymysleli školský zákon, teda Ratio Education. Tento zákon budú musieť deti dodržiavať, aby sa mohli niečo naučiť. Zároveň bude školská dochádzka povinná pre deti od šesť do dvanásť rokov. Učiť ich budú výhradne naši učitelia, a to hlavne čítať, písať a počítať. Samozrejme, budú sa učiť aj iné predmety, ale tieto sú najdôležitejšie."


Tak, a práve sme sa dozvedeli, ako schválili povinnú školskú dochádzku. Toto som skutočne vedieť nepotreboval. Ale vážne. Akú významnú osobnosť sme ešte nevideli? Už tu chýba snáď len ten grécky bájkar Ezop. Och nie, že ja som nedržal ústa...


Ezop
,,Aha, pozri sa kamarát! máme nových poslucháčov. Želám vám krásne ráno moji milí. Volám sa Ezop, a toto je môj somár Diokritos. Spolu cestujeme po svete a rozprávame ľuďom príbehy. Teda vlastne bájky. Bájka je príbeh, v ktorom vystupujú zvieratá a majú nejaké ponaučenie. Každá bájka, ktorú som vymyslel, je inšpirovaná mojimi priateľmi, ľuďmi,ktorých som na ceste stretol, a zvieratami, ktoré som videl. Každá bájka je iná a výnimočná.Môžu nám vyrozprávať neuveriteľné a zaujímavé príbehy, kde sa prelína dobro so zlom..."


Ešte, že už sme odtiaľ zmizli... Ak by som ho mala počúvať ešte chvíľu, asi by som ho niečím treskla po hlave. Bájky mám síce celkom rada, ale nepotrebujem ich k životu. Toto ale niektorí ľudia asi nikdy nepochopia. Ou, špirála farieb sa zastavuje a na jej konci vidím... No tak to nie!


Luciano Pavarotti
,,Áááhoj mojí milí.Vééľmi ma teší, že mám možnosť vás spoznať.Ááá, madam, vy sa skutočne veľmi podobáte na moju láskuÁáádua Veroni znie jej božské meno. Mééno zo všetkých najkrajšie a môjmu srdcu najmilšie. Áách, ako ja ju veľmi milujem. Prosííímprímite moje skromné pozvanie na našu nádhernú svadbu. Úúúprimne dúfam, že pozvanie príjmete a ja vás tam budem môcť so svojou paní privíííítať..."


Ďakujem ti Bože, že toto stretnutie bolo skutočne tak krátke, lebo počúvať spev tohto speváka naozaj nie je nič pre mňa. Ja sa budem radšej venovať športu. Že by som obľuboval opery, to sa priamo povedať nedá, ale hádam už žiadneho podobného umeleckého blázna do konca tohto výletu nestretneme...


William Thomas
,,Á, že by ďalší návštevníci? Prosím poďte za mnou. Témou dnešnej prednášky sú psy. Verím, že téma vás skutočne neprekvapila, lebo býva najčastejšie žiadaná od mojich priateľov, hlavne vďaka môjmu psovi. Viete, že bol obrovskou pomocou v priebehu druhej svetovej vojny? Dostal dokonca aj ocenenie. Dokonca mal také šťastie, že tú vojnu aj prežil. Je to úžasné, však. Iste vás bude zaujímať, že je to rasa N..."


Farebná špirála sa roztočila, a my sme sa opäť ocitli na mieste, z ktorého sme vyšli. Diktafón, ktorý môj kolega držal v ruke, obsahoval množstvo zaujímavých rozhovorov, ktoré nám poskytli osoby z vekov minulých. Keď sa pozriem do jeho očí viem, že to cíti rovnako. Chvíľu sme sa na seba len pozerali, ale potom sa ku mne začal pomaly nakláňať. Pár centimetrov pred mojimi perami zastal a zapozeral sa mi do očí. Potom naše pery spojil v nežnom bozku. Keď sa odo mňa po chvíli odtiahol kvôli potrebe vzduchu, jemne mi zašepkal oproti perám: ,,Milujem ťa..." A znovu ma pobozkal.

Komentáre

Celkom 0 kometárov

  • Neregistrovaný uživatel

    Meno: Prihlásiť sa

    Blog:

    Obsah správy*:

    Kontrolní kód*:
    Odpovedzte na otázku: Čo je dnes za deň?



Milujem život, lebo vďaka nemu môžem písať. Milujem písanie, lebo mi dáva čitateľov a nových priateľov. Milujem čitateľov, lebo oni sú môj život.