Tam,kde sa hviezdy dotýkajú zemePostavy v knihách žijú svoj vlastný život a my sme jeho súčasťou

Nečakaná minulosť

Publikované 03.04.2020 v 00:03 v kategórii Kde je pravda?, prečítané: 15x

Pohľad Harryho

Pomaly vleziem do kúpeľne a osprchujem sa. Mám veľmi zvláštny pocit, ktorý ma núti neustále premýšľať. Toto je snáď prvý rok, kedy chcem utiecť z Rokfortu späť k Durslyovcom... Vôbec sa mi nepáči toto správanie mojich spolužiakov a už vôbec nie to riaditeľove. Akoby ho ovládlo šialenstvo. Keby som teraz mal rozhodnúť o jeho osude, poslal by som ho na celoživotný priateľský pobyt za Lockhartom. Alebo rovno do Azkabanu.

Osuším sa, umyjem si zuby a zaleziem do postele. Prikryjem sa, ale bojím sa zaspať. Mám strach, že si na mňa zase niekto niečo nachystal a v noci mi prídu ublížiť. Po chvíli ma predsa len premôže únava a ja sa prepadnem do ríše snov. Nemám však pokojný spánok. Celú noc sa mi zdá o malom bábätku, dieťati Voldemorta a Snapea, ktoré uniesol Dumbledore. Na posteli sa stále prehadzujem. Ráno sa zobudím ešte viac unavený, ako som bol večer. Je mi zle od žalúdka a točí sa mi v hlave. Na raňajky ale musím ísť. Nasadím si okuliare a poobzerám sa po izbe. Všimnem si, že už v nej nikto nie je. Rýchlo sa pozriem na hodiny na svojom nočnom stole. Je len sedem hodín, ešte by tu mali byť. Pokrčím nad tým však ramenami a postavím sa z postele. Prezlečiem sa, vykonám rannú hygienu a odídem na raňajky.

Tam je tak ako som čakal ešte stále málo ľudí, teda až na chrabromilský a učiteľský stôl. Učitelia ma neprekvapujú. Tí sú tu vždy skoro. Ale chrabromilčania? Veď tých nikdy nejde dostať z postelí a teraz sú tu takmer všetci. Hneď ako si ma všimnú, rozhovor pri našom stole utíchne, akoby uťal. Všetci sa na mňa pozerajú ako na ducha. Niektorým sa v očiach objaví zdesenie, iným opovrhnutie a niektorým dokonca súcit. Čo to má znamenať? Vôbec tomu nerozumiem. Sadnem si oproti Ronovi s Hermionou a pozdravím ich. Tí si ale len odfrknú a odvrátia odo mňa tváre. Nechápavo sa na nich pozerám. Aj tá malá chuť, ktorú som na raňajky mal ma už prešla, preto len sedím a čakám, kedy nám rozdajú rozvrhy. Konečne sa Mcgonagallová postaví a rozdá ich.

Začnem si svoj rozvrh prezerať. Je úplne prázdny, čo to má akože znamenať? Nechápem už vôbec nič čo sa tu deje. Najskôr to správanie mojich priateľov, potom Dumbledore, profesorka Mcgonagallová a teraz aj rozvrh. Chcem okamžite odísť preč, ale bohužiaľ nemôžem. Za riaditeľom ísť nechcem a moji ,,priatelia" mi nepomôžu. Preto odídem do svojej izby a zvalím sa na posteľ. Proste počkám, kým ostatným vyučovanie neskončí. Potom aj tak do riaditeľne budem musieť ísť. Ani neviem ako a zaspím konečne pokojným spánkom. Keď sa preberiem, zistím, že už sú štyri hodiny. Rýchlo vybehnem z veže a utekám do riaditeľne. Dúfam, že cestou nikoho nestretnem. Konečne zastavím pred chrličom a vydýchnem si. Poviem mu heslo a nechám sa schodmi vyviesť až pred dvere. Skôr než stihnem zaklopať sa dvere otvoria. Opatrne vojdem dnu a pozriem sa na riaditeľa, ktorý sa síce usmieva, ale jeho oči sú studené a chladné ako ľad. Pomaly si sadnem na stoličku oproti riaditeľovi a čakám čo mi povie.

,, Harry, vidím, že ťa niečo trápi. Povedz, čo to je?"

,, Pán riaditeľ, všetci sa chovajú nejako zvláštne a dnes som ešte aj dostal prázdny rozvrh. Ako je to možné?" Opýtam sa.

,, Vieš Harry, ty totiž na vyučovanie chodiť nebudeš."

,,Ale ako to?"

,, Harry, Harry, Harry. Ty si si naozaj myslel, že na tebe niekomu záleží? Že môžeš byť vrahom vlastného otca? Myslel si si, že si skutočne synom Lily a Jamesa Potterových?! Nebuď naivný. Nikdy by si nemohol byť malým Harrym! Ten zomrel spolu so svojími rodičmi! Ty si totiž syn samotného temného pána a nášho drahého Severusa. Ty si malý odporný bastard a ja teraz viem, že som ťa mal zabiť hneď vtedy, keď som ťa im zobral a nenechávať ťa na žive! Nezaslúžiš si žiť a tak ako teraz zabijem teba, zabijem aj tých tvojich odporných rodičov!"

Vôbec som nepostrehol, kedy sa Dumbledore počas svojho monológu postavil. Ale čím viac som ho počúval, tým viac mi tuhla krv v žilách a všetky časti skladačky mi začali zapadať na svoje miesto. Pochopil som, prečo ma chcel múdry klobúk zaradiť do slizolinu, aj prečo moja mágia bola v mojom veku silnejšia než by mala byť. Moji spolužiaci to zrejme zistili a preto to ich správanie. Mcgonagallová má nenávidí, lebo v chrabromile nemám čo hľadať. Ale čo teraz? Ako sa dostať z tejto šlamastiky? Kým som sa stihol spamätať, už na mňa letela smrtiaca kliatba. Vtom sa v riaditeľmi zjavil čierny dym a ja som mal pocit, že ma niekto schmatol za ruku a ťahá má cez úzku rúru. To preto, lebo nám premiestnenie niekto narušil. Začalo ma napínať na vracanie a pred očami sa mi objavovali farebné šmuhy. V ušiach mi hučalo a točila sa mi hlava. Preto som radšej zatvoril oči. Keď som ich otvoril, takmer ma skolila mŕtvica...

="8be32f6041b94a7a431f91cc05c3fc25">

Komentáre

Celkom 2 komentáre

  • Kilia Ice 03.04.2020 v 20:42 Bože. Ukončila si to vážne napínavo. Vážne ma mrzí, že na ďalšiu časť budem čakať týždeň, ale viem, že sa to vyplatí :D držím palce v ďalšom písaní :) :) :D


  • Nancy_An 04.04.2020 v 18:50 Ďakujem. No, ty ich ukončuješ napínavo stále, tak som si to raz skúsila aj ja ;) :D


  • Neregistrovaný uživatel

    Meno: Prihlásiť sa

    Blog:

    Obsah správy*:

    Kontrolní kód*:
    Odpovedzte na otázku: Čo je dnes za deň?



Milujem život, lebo vďaka nemu môžem písať. Milujem písanie, lebo mi dáva čitateľov a nových priateľov. Milujem čitateľov, lebo oni sú môj život.