Ty žiješ?!

Pohľad Harryho

To nemôže byť pravda! Veď to je moja mama. Teda adoptívna mama, ale to nemení nič na tom, že mala byť mŕtva! Tak ako je možné, že tu teraz stojí predo mnou a má na tvári zvláštne strašidelný úškrn?! Nemám najmenšej potuchy, o čo tu vôbec ide, ale nemôžem, a ani to nechcem riešiť. Mám pocit, že mi vo všetkom klamali a využívali ma. Všetci hovorili, že moji rodičia sú mŕtvy. Ale hlavne všetci tvrdili, že moji rodičia sú Lily a James Potterovci. Aj keď to verejnosť nemohla vedieť, Dumbledore to vedel. A dom si istý, že vedel aj to, že Lily žije!

Tak prečo mi to do kelu nepovedal? Veď keď zo mňa chcel mať poslušnú bábku, nemusel ma dávať k tým odporným muklom. Mohol som pokojne vyrastať aj s ňou. Som si istý, že oni dvaja niečo plánovali, a mne sa to určite nemalo páčiť. Musím z nej s pomocou mojich otcov vytiahnuť, čo so mnou chceli zase spraviť. Nemám z toho veľmi dobrý pocit. Vlastne sa bojím toho, čo sa zase dozviem. Nikdy pre mňa predsa nezrobili nič, čo by mi pomohlo. Alebo sú to len moje strachom zmenené myšlienky? Že by ma až do takej miery ovplyvnili moje vlastné emócie?

To sa však teraz nedozviem. Musím počkať, kým nebudeme konečne v bezpečí. Predpokladám totiž, že sme sa zo školy vôbec nedostali. Nanajvýš sme v nejakej opustenej triede. Nebude preto trvať veľmi dlho, kým nás riaditeľ nájde. Čo ale budeme robiť? Ja sám sa premiestniť nemôžem, a navyše by som tu otca nikdy nenechal samého. Vlastne ani neviem, čo chce s tou ženou robiť. Počkám, kým sa tá ich hádka skončí a uvidím, čo vymyslíme. Tak počkať?! Hádka? Oni sa hádájú? Ani neviem, kedy sa začali hádať, a už vôbec neviem, o čom sa hádajú. Zrazu však Lily spútajú laná a otec ju chytí, aby sa mohol premiestniť. Podídem k nemu bližšie a on ma chytí za rameno. Opäť sa premiestnime, tento krát správne.

Obzerám si priestornú obývačku ladenú do hnedej a béžovej farby. Pri jednej stene stojí obrovský krb, v ktorom horí oheň. Praskanie dreva tak narúša to ticho, ktoré tu panuje. Nábytok je z tmavého dreva a v strede miestnosti stojí mahagónový stôl, na ktorom stojí fľaša vína. Za stolom je obrovská pohovka z tmavohnedej kože. Pred ňou stojí... Veď to je ocko! Vyzerá, že mu je trochu zle. Striedavo sa pozerá na Lily, mňa a otca. Keď sa po chvíli spamätá, začne opakovať ako nejakú mantru slová:,, Ty žiješ. Ty žiješ. Ty žiješ. Ty žiješ?!" Posledné slová už zakričí, priam panicky. Trochu sebou trhnem, lebo som to nečakal.

Otec ho hneď začne upokojovať.
,, Severus, nekrič tak. Adrián sa ťa bojí. Bude to v poriadku. Všetko sa vyrieši. Ty sa teraz hlavne musíš upokojiť, aby si nevyviedol nejakú hlúposť, ktorá by ťa neskôr mohla veľmi mrzieť." Počas svojho monológu posadí ocka na pohovku a podá mu pohár whisky, ktorý mu doniesol jeden zo škriatkov. Ja zatiaľ stojím neďaleko od nich, kým na mňa otec nekývne, aby som prišiel bližšie. Pomaly, tak aby som ocka nevystrašil, lebo je stále ako v tranze, som prišiel až k nim. Kľakol som si k ockovým nohám a chytil som jeho dlaň do svojej.

Upokojujúco dom ho po nej hladil. Po chvíli som videl, že sa začal upokojovať a znovu vnímať. Práve vtedy sa otec zdvihol, schmatol Lily za vlasy a niekam sa s ňou premiestnil. Pozeral som sa na miesto, kde ešte pred chvíľou stáli, až kým som neucítil, že ma niekto objal. Bol to ocko. Ja som mu objatie opätoval a sadol dom si na gauč. Bola to príjemnejšia poloha. Začal som cítiť, ako mi na rameno dopadajú slzy a počul som tiché vzlyky. Hladil som ho po chrbte, až kým sa úplne neutíšil. Vzhliadol som naňho a zistil som, že zaspal. Opatrne som ho položil na gauč a vyčaroval som deku, ktorou som ho zakryl. Stále som sedel na pohovke, keď sa znovu objavil otec.

Pri pohľade na spiaceho ocka sa pousmial a pohodil hlavou smerom ku dverám. Pochopil som ho. Opatrne, tak aby som ocka nezobudil, som sa postavil, a vydal sa za otcom von z dverí. Prešli sme cez niekoľko chodieb, až kým sme nezastali pred bielymi dverami, na ktorých bol obrázok malého dráčika. Dráčik na obrázku lietal a občas chrlil oheň. Ten potom získal tvar. Jednotlivé plamene sa sformovali do nápisu a na dverách bolo zrazu jasne viditeľné slovo, alebo skôr meno: Adrián.

Nerozumel som tomu. Niečo mi hovorilo, že som v tejto miestnosti už bol, ale prečo je tam nápis Adrián? S otázkou v očiach som sa otočil a vzhliadol do očí svojho otca, ktoré boli plné nepreliatych sĺz, ale na jeho perách sídlil úsmev. Bez jediného slova dvere otvoril a vošiel do izby. Následoval som ho, a to, čo som videl, mi vyrazilo dych. Izba bola vymaľovaná nebesky modrou. Všetok nábytok bol biely a luxusný. Miestnosti dominovala detská postieľka v rohu izby. V nej bol malý plyšový medvedík. Protiľahlá stena nebola vidieť, lebo pred ňou stáli len skrine. Jedna bola plná knižiek a všakovakých hier. Ďalšia bola presklenná a boli v nej plyšové a drevené hračky, detské hrkálky, autíčka, panáčiky a vojačiky, loptičky a mnoho ďalších vecí. Tretia a zároveň posledná skriňa mala dvere, preto som nevidel, čo sa v nej nachádza. Mal som však tušenie, že bude plná rozličného oblečenia a doplnkov. Pred skriňou bol položený obrovský plyšiak v tvare zajaca. V rukách držal mrkvu a usmieval sa.

Na mojom pleci sa zrazu objavila ruka. Trhnutím som sa otočil a reflexívne siahol po prútiku. Potom som sa ale upokojil, lebo to bol len otec. Chvíľu sme si len pozerali do očí, ale potom začal rozprávať:,, Ako už asi vieš, my sme tvoji rodičia..." Musel som sa zatváriť prekvapene, lebo sa usmial a povedal:,, Netvár sa tak. Súdim len podľa toho, že si so mnou išiel a nesnažil si sa brániť, ani ma prekliať. Zároveň mi to potvrdilo aj to, ako si sa postaral o Seva. Ďakujem ti za to. Ale teraz ďalej. No, ako som už povedal, si náš syn. Nevoláš sa Harry, chlapče. Voláš sa totiž Adrián. Presnejšie Adrián Tom Severus Riddle. Najmladší priamy potomok samotného Salazara Slizolina a môj jediný dedič. V magickom svete máš vysoké postavenie vďaka svojím predkom, ale aj rodičom. Keby si chcel, mohol by si dosiahnuť mnoho úspechov. Pre tvoj pôvod si ťa všetci budú vážiť." Prekvapene ho pozorujem. Vedel som, že je otec potomok zakladateľa Rokfortu, ale nevedel som, že má až také vysoké postavenie v spoločnosti. Ale viac ako toto ma prekvapovalo, prečo sme práve v tejto izbe. ,,Takže, ak to správne chápem, tak ty ako Salazarov dedič máš v spoločnosti vysoké postavenie?" Na moju otázku mi iba prikývol, tak som sa pýtal ďalej:,, Tomu rozumiem, ale prečo sme práve v tejto miestnosti? Vyzerá ako izba pre malé bábätko, tak prečo si ma zaviedol práve sem?"

Chvíľu váhal s odpoveďou, ale nakoniec sa po chvíli ticha predsa len ozval:,, Vieš, synak, určite si si všimol, na dverách je napísané slovo Adrián, teda tvoje meno. Toto bola totiž tvoja izba. Bolo to tvoje najobľúbenejšie miesto z celého sídla. Bolo takmer nemožné ťa z tejto izby dostať. Tu si sa hrával najradšej. A bola to práve táto izba, z ktorej ťa Dumbledore uniesol. Vzal ťa z tvojho najobľúbenejšieho miesta a odniesol ťa k Potterovcom. Prečo to urobil, to bohužiaľ stále neviem, ale od Lily sa snáď dozvieme odpovede na niektoré naše otázky." To sa mi snáď iba zdá. Dumbledore ma odniesol priamo z mojej izby! Ten... Ten... Ten odporný starý bastard! Nech je mu Merlin milosrdný, lebo ak sa mi dostane do rúk, ja nebudem! Tak počkať, kde je vlastne Lily? ,,Kde je vlastne teraz Lily?" Nebudem nad tým predsa premýšľať, keď sa ho na to môžem rovno spýtať, no nie? ,,Práve teraz je v podzemí v jednej z nepoužívaných miestností. Dávajú na ňu pozor moji škriatkovia, na ktorých sa dá spoľahnúť. Keby sa čokoľvek stalo, alebo by sa prebrala, hneď by mi to prišli oznámiť..." Viac povedať nemohol, lebo sa v miestnosti zjavil jeden z domácich škriatkov.

Zmocnila sa ma panika. Ak sa Lily prebrala, budem za ňou musieť ísť a rozprávať sa s ňou. Aj keď od nej chcem vysvetlenie, nie som pripravený jej čeliť. Otec si moju paniku asi nevšimol, lebo sa hneď pýtal škriatka: ,,Čo sa deje Dumby?" Naozaj zvláštne meno pre škriatka, ale tak čo urobím, že. ,,Môj pane, váš manžel vás všade hľadá. Veľmi sa bojí, preto poslal Dumbyho, aby vám to oznámil." ,,Vďaka Dumby, môžeš ísť. Hneď pôjdem za ním," povedal otec, a hneď sa vydal ku dverám. Samozrejme, že som ho hneď nasledoval. Vyšli sme na chodbu a vyšli na schodisko. Vystúpili sme o poschodie vyššie, kde sa nachádzala otcova miestnosť na zasadnutia smrťožrútov, a vstúpili sme do nej. Ocko sedel za hlavným stolom a vyzeralo to, že plače. Hneď ako počul buchnutie dverí sa postavil a rýchlym krokom prišiel k nám. Sklonil sa ku mne a pevne ma objal.

Trochu zarazene som ho objal späť, no on sa po chvíli odtiahol. Potom ma začal kontrolovať, ako by sa bál, či nie som zranený. Otec k nám pomalým krokom podišiel a začal ho hladiť po chrbte. Ocko sa odo mňa po chvíli odtiahol a nechal sa otcom odviesť na jeho trón, ktorý stál za vrcholom stola. Pokúšal sa ho utešiť, ale veľmi mu to nešlo. Ja som nevedel, čo mám robiť, preto som len bez pohnutia stál a čakal pri dverách.

Keď sa ocko upokojil, pustil sa do vysvetľovania: ,,Prepáč, že som ti to neoznámil Tom, ale keď som sa prebudila, chcel som sa ísť pozrieť na Lily. Kvôli tomu som zišiel do žalárov a videl som, že sa začala preberať. Keď sa chcel jeden škriatok premiestniť za tebou a Adriánom, zastavil som ho. Potreboval som sa s ňou porozprávať najskôr ja a zistiť, prečo to s Dumbledorom spravili... Keď som sa jej na to však spýtal, nechcela odpovedať. Musel som na ňu použiť jednu z kliatieb čiernej mágie, aby začala hovoriť."

,, Nebudem ti teraz hovoriť, aké to bolo nezodpovedné, lebo to iste vieš aj sám. Zaujíma ma iná vec. Keď sme sem s Adriánom prišli, bol si veľmi rozrušený. Prečo?" opýtal sa temný pán na otázku, ktorá práve trápila aj mňa.

Ocko sa zhlboka nadýchol a začal rozprávať...