Tam,kde sa hviezdy dotýkajú zemePostavy v knihách žijú svoj vlastný život a my sme jeho súčasťou

Máme syna

Publikované 29.07.2020 v 10:38 v kategórii Kde je pravda?, prečítané: 7x

Časový skok - o mesiac neskôr

Pohľad Harryho

Sedím s Darcom na raňajkách vo Veľkej sieni, keď dnu vletel malý hnedý výr. Pristál pár centimetrov od môjho taniera s raňajkami a čakal, kým si od neho vezmem list. Odviazal som mu teda obálku a zarazil som sa. Bola na nej pečať rokfortskej školy. Trochu ma to vystrašilo, ale dodal som si odvahu a list otvoril.

Vážený pán Riddle,

na základe požiadavky Vášho otca a jeho prosby o to, aby ste mohli pokračovať v štúdiu doma pod dohľadom domácich učiteľov, si Vám dovoľujeme oznámiť, že ste z Rokfortskej strednej školy čarodejníckej odobratý a zodpovednosť za Vaše štúdium prevezme Vaša rodina. Zároveň Vás prosíme, aby ste sa dostavili do riaditeľne dnes po vyučovaní o šestnástej hodine, kvôli Vášmu presunu zo školského zariadenie.

S pozdravom zástupkyňa riaditeľa

M. McGonagallová

Po prečítaní dopisu som ostal v šoku. Nemo som sa pozeral na list vo svojich rukách a nemohol som uveriť, že už nastal ten deň. Budem musieť odísť zo školy a opustiť Draca a všetkých svojich priateľov. Na druhej strane ale budem v bezpečí ja aj moje dieťa. A to je predsa hlavné.

Na stehne som ucítil jemný dotyk. Bez pohľadu do bledej tváre svojho priateľa som mu podal dopis a čakal som na jeho reakciu. Tiché zalapanie po dychu a jeho ruka, ktorá prekryla moju, boli to jediné, čo ho prezrádzalo. Kútikom oka, v ktorom sa leskla drobná slza, som zaznamenal, že sklopil hlavu a pozeral sa niekde na stôl. Môj pohľad bol ukotvený na našich rukách položených na stole. Koľko bude trvať, kým budeme môcť byť zase spolu bez toho, aby sme sa museli rozdeliť? Keby som tak vedel...

Vytrhol som svoju ruku z jeho pevného zovretia a postavil som sa. Nechcel som vidieť bolestný pohľad do jeho očí. Nedokázal by som to zniesť. Na vyučovaní som sa dnes neukázal. Moja cesta má zaviedla do Tajomnej komnaty, v ktorej som ticho sedel, opieral sa o telo obrovského tvora za mnou a čakal som. Myšlienky v mojej hlave sa vyparili a nechceli sa vrátiť. S tupým pohľadom som len tak čakal, kým bude čas odísť zo školy. Po nejakom čase som kúzlom zistil koľko je hodín.

Do očí sa mi opäť vrátili slzy, ktoré medzičasom zaschli. Ostávalo mi necelých pätnásť minút, kým budem musieť byť v riaditeľni. Neochotne som sa zdvihol zo zeme a opustil som komnatu s posledným pohľadom na mŕtve telo úchvatného tvora. Do riaditeľne som prišiel s malým oneskorením. Chcel som pozdraviť, ale v hrdle som mal sucho. Predo mnou nestál len ocko, ale aj Draco. V jeho očiach sa odrážal smútok. Prišiel ku mne a pevne ma objal. Chvíľu sme tam len stáli v úplnom tichu. Slová neboli potrebné.

Na mojom ramene pristála drobná ruka profesorky premieňania, ktorá doteraz stála vedľa riaditeľa. Doprevádal ju prísny, ale zároveň láskavý hlas profesora elixírov: ,,Je čas." Odtiahol som sa od Draca, venoval som mu posledný nežný úsmev a spolu s ockom som sa letaxoval domov.

Časový skok - o sedem mesiacov neskôr

pohľadtretej osoby
Od toho dňa sa nič výrazne nezmenilo. Každý víkend za Harrym prišiel Draco aj so Severusom, aby ho skontrolovali. Tieto dni väčšinou trávili rozhovormi, alebo spoločnými hrami. Temný pán svojho syna zatiaľ doma učil, aby nič nezameškal. Občas sa dokonca ukázali aj manželia Malfoyoví, ktorí sa zmierili s tým, že budú mať vnúča. Teda hlavne Lucius. Vyzeralo to na príjemnú rodinnú pohodu. A tak to aj skutočne bolo. Až jedného dňa...

Bola teplá slnečná streda a Temný pán aj jeho syn práve overovali na terase, keď sa zrazu mladší z dvojice chytil za vypuklé bruško a hlasno vykríkol. Voldemort bol v momente pri ňom a odniesol ho dnu. Okamžite vedel, čo sa deje. Rovnako dobre vedel to, že jeho manžel ani mladý Malfoy prísť nemôžu. Svojho syna teda odniesol do jeho komnát a zavolal ich rodinného liečiteľa, ktorý pomáhal pri pôrode aj Severusovi. Liečiteľ sa s jeho synom zavrel v izbe, zatiaľ čo jeho pán dal vedieť Luciusovi s Narcissou. Tí prišli hneď, ako počuli túto novinu. Všetci traja sa usadili do vyčarovaných kresiel pred ,,zakázanou,, izbou. Z komnaty, z ktorej sa už ozýval bolestný krik príliš dlho, sa zrazu ozval detský plač. Všetci traja sa okamžite zdvihli a vbehli do izby.

Tam na posteli ležal Adrián, na rukách držal malého chlapca zabaleného v bielej perinke a šťastne sa usmieval. Na tvárach všetkých sa usídlil spokojný výraz a ich oči odrážali nehu. Prisadli si na posteľ a obdivovali ten malý zázrak. Liečiteľ zatiaľ potichu opustil komnaty s úsmevom na perách.

Všetci štyria, ktorí v izbe ostali s malým bábätkom sa dohodli, že to Severusovi s Dracom nepovedia. Bude to také malé prekvapenie...

Do sobotňajšieho rána sa Adrián trochu zotavil. Príchod oboch očakávaných sa blížil. Ostatní čakali v časovom salóniku usadení okolo malého stola v pohodlných kreslách. Malý chlapec spal v náručí svojho ocka. Vedľa neho sedel Temný pán. Z druhej strany sa na malého usmievala lady Malfoyová. Na operadle jej kresla sedel jej manžel, lord Malfoy. Lucius ju držal za ruku a aj on sa usmieval. V rozľahlej hale sídla zahučal krb, čo hlásilo príchod nových osôb. Štyri osoby v salóniku sa postavili. Adrián položil svojho syna do kolísky a všetci štyria sa postavili pred ňu. Tvorili akýsi ochranný múr, či snáď hradbu. Po schodoch vedúcich k salóniku sa ozvali kroky. Boli tlmené kobercom aj zatvorenými dvermi, no aj tak boli jasne zreteľné. Tichý hovor prichádzajúcich osôb utíchol pred dverami, ktoré sa o malú chvíľu neskôr otvorili. Osoby v miestnosti napäto čakali a trochu pozmenili svoju pozíciu. Adrián sa totiž presunul viac za nich, aby bolo skryté jeho takmer ploché bruško. Do miestnosti vstúpil Draco so Severusom v závese. Obaja sa usmievali. Prekvapene však zastavili na Prahu, keď zbadali viac, ako dvoch mužov, ktorých očakávali. Lucius sa uškrnul a ustúpil o krok bokom, čím poodhalil priateľa svojho syna. Teraz mužom vo dverách padla sánka. Vzápätí sa všetci rozostúpili a umožnili tak pohľad na hnedú vyrezávanú kolísku z tmavého dreva, z ktorej sa v tej chvíli začal ozývať detský plač.

Od dverí sa ozvalo dvojité zalapanie po dychu a tichý šepot: ,,Ja mám syna," povedal Draco pred tým, než sa ozvala rana, nasledovaná šťastným smiechom. Severus odpadol.

Komentáre

Celkom 0 kometárov

  • Neregistrovaný uživatel

    Meno: Prihlásiť sa

    Blog:

    Obsah správy*:

    Kontrolní kód*:
    Odpovedzte na otázku: Čo je dnes za deň?



Milujem život, lebo vďaka nemu môžem písať. Milujem písanie, lebo mi dáva čitateľov a nových priateľov. Milujem čitateľov, lebo oni sú môj život.