Tam,kde sa hviezdy dotýkajú zemePostavy v knihách žijú svoj vlastný život a my sme jeho súčasťou

V temnom sídle

Publikované 29.05.2020 v 00:03 v kategórii Kde je pravda?, prečítané: 17x

Pohľad Harryho


Keď Draco zamkol dvere, zmocnil sa ma mierny strach, ktorý ale prebilo vzrušenie. Je síce pravda, že sme spolu len krátko, ale obaja cítime, že sa potrebujeme viac. Posunul som sa na posteli viac k pelesti, aby sa mi lepšie sedelo. Dray sa ku mne začal pomaly približovať ako lovec k svojej koristi. V jeho potemnelých očiach sa zračila hlboká túžba. Kľakol si predo mňa a zapozeral sa mi do očí. Potom jeho pohľad začal preskakovať medzi mojimi očami a perami. Moje vzrušenie ešte stúplo, keď si Draco zvodne zahryzol do pery. Sklonil sa k mojim perám a jemne ma pobozkal. Jednou rokou ma hladil po tvári a tou druhou ma mierne tlačil do perín. Naľahol na mňa celou svojou váhou. Na podbrušku som mohol jasne cítiť jeho vzrušenie a aj ja som mal väčší problém s miestom v mojich nohaviciach. Moje ústa opustil vzdych, ktorý Draco zachytil svojimi perami. Provokatívne mi cez nohavice prešiel po mojom tvrdom vzrušení. Opäť som zavzdychal a prehol som sa v chrbte. Cítil som, ako sa Draco do bozku usmial. Z mojich pier sa presunul na môj odhalený krk, ktorý začal sať, čím mi na ňom zanechal jasne viditeľné znamienko.


Pomaly mi začal rozopínať gombíky na košeli a bozkával každý novoobjavený kúsok mojej pokožky. O chvíľu už košeľa letela aj s jeho tričkom do rohu miestnosti. Draco mi jazykom začal dráždiť bradavku, čo u mňa vyvolalo ďalší vzdych. Ja som mu zatiaľ fascinovane prechádzal po jeho vypracovaných, pevných svaloch. Môj priateľ bozkami mapoval celú moju hruď až k môjmu pupku, ktorý obkrúžil jazykom. Prinútil ma zavzdychať. Cítil som, že ho potrebujem. Prudko som nasal vzduch do pľúc, keď mi Draco zašiel rukou do nohavíc a prešiel po mojom penise rukou. Potom mi začal sťahovať nohavice a...


Cez okno do izby priletelo červené vrešťadlo. Okamžite sme obaja strnuli na mieste a všetko vzrušenie z nás opadlo. S Drayom sme sa na seba pozreli a obaja sme ťažko preglgli. Postavil som sa z postele a upravil si nohavice. Chytil som ten záludný a iste aj výčitiek plný dopis do roztrasených rúk. Ešte raz som sa pozrel na svojho priateľa pre potvrdenie. Srdce som mal takmer v nohaviciach a žalúdok plával ako na vode. Chlapec sediaci na posteli neisto prikývol. Zhlboka som sa nadýchol a pomaly obálku otvoril. Z nej vyletel zložený list papiera a izbou sa rozľahol nahnevaný krik môjho otca: ,, Adrián Severus Riddle, Okamžite sa dostavíš do temného sídla aj s tým... tým... tou malou beštiou. Chcem od vás oboch počuť vysvetlenie! A keďže verím, že je práve pri tebe tak nech ma teraz láskavo počúva! Draco Lucius Malfoy! Ako si sa opovážil čo i len dotknúť sa môjho syna?! Prikázal som ti, aby si ho chránil. Nie aby si ho zviedol a pri prvej príležitosti pretiahol. Hneď teraz sa obaja zbalíte, a ak sa tu neukážete do desiatich minút, tak si po vás prídem ja osobne a bude mi absolútne jedno, kto ma v škole zahliadne! Rozumieme si?!" Vyplašene sa pozriem na svojho priateľa, ktorý medzičasom prišiel ku mne a chytil ma za ruku. Pevne som ho objal a začal vzlykať do jeho odhalenej hrude. Z ocka som mal síce strach, ale ani keď kričal, nebolo to horšie ako vrešťadlo od otca. A to som si myslel, že bol v tej chvíli nebezpečnejší. Zrejme som sa opäť mýlil. ,,No tak láska, oblečieme sa, vezmeme si veci a pôjdeme to vysvetliť tvojmu otcovi. Uvidíš, že to pochopí. Ty sám si o tom predsa presviedčal Severusa." Pousmejem sa a prestanem plakať. Má pravdu. Veril som, že to pochopí predtým, tak tomu budem veriť aj teraz!


Po chvíli sa od seba odtiahneme a obaja si do menších cestovných tašiek zbalíme pár kusov oblečenia. Predsa len, ani jeden z nás nevie, ako dlho sa tam zdržíme. Naposledy sa na seba usmejeme, než otvorím dvere a vojdem na chodbu. Ešte nemusia vedieť, že sme spolu. Cez spoločenskú miestnosť prejdeme rýchlym krokom. Na nikoho za nepozeráme a nereagujeme na hlúpe otázky od našich spolužiakov, ktorí tu sedia. Nemusia vedieť kam ideme. A napokon, tí, ktorí ma majú strážiť si to isto domyslia aj sami. Prejdeme cez obraz, ktorý tvorí dvere do klubovne a vydáme sa do ockových súkromných komnát. Keď prídeme až pred ne, opatrne zaklopem na dvere. Tie sa vzápätí otvoria a nám sa naskytne pohľad na môjho ocka sediaceho v kresle pred krbom. V ruke drží pohár zlatavej tekutiny a pozerá sa na dvere. Keď zistí, že sme to my, povzdychne si. Pokynie nám, aby sme prešli k nemu a postaví sa z gauča. Alkohol v pohári rýchlo dopil a vydal sa ku krbu s nami v tesnom závese. Predtým, než sme odišli ešte povedal: ,,Adri, je mi to naozaj ľúto. Snažil som sa to tvojmu otcovi vysvetliť, ale nechcel o ničom ani počuť. Je príliš tvrdohlavý..." ,,To nevadí ocko. S Drayom mu to všetko vysvetlíme a bude to v poriadku." Poviem predtým, než vstúpime do krbu.


O pár chvíľ neskôr už vystupujeme vo vstupnej hale temného sídla. Všade naokolo vládne ponurá atmosféra. Na kresle pred krbom sedí Narcissa Malfoyová a v očiach sa jej lesknú slzy. Keď Daco vyjde z krbu, hneď sa postaví a uväzní ho v pevnom objatí. Je jasne vidieť, že má oňho strach. Po pár minútach ho pustí a s povzdychom si opäť sadne na kreslo. Môj ocko sa na nás povzbudivo usmeje a sadne si do kresla neďaleko nej. My s Dracom si odložíme cestovné tašky k stene. Viem, že ich škriatkovia potom odnesú. Prejdeme cez vstupnú halu až k schodisku na chodbe. Už chcem začať kráčať v ústrety predčasnej smrti, ale niečo alebo skôr niekto ma otočí späť. Je to Dray, ktorý si ma pritiahne do ešte jedného bozku. Potom už ruka v ruke kráčame po schodoch hore, na druhé poschodie. Na poschodí sa ešte raz zastavíme a vymeníme si pohľady plné strachu, ale aj odhodlania a vzdoru. Potom už prejdeme pred dvere do pracovne môjho otca. Tie sa otvoria ešte skôr, než jeden z nás stihne zaklopať. S hlbokým nádychom teda vojdeme dnu a slušne sa pozdravíme. Teda, chceli sme pozdraviť, ale ten pohľad nás prikoval na mieste. Za pracovným stolom sedel v kresle môj otec a vedľa neho stál Lucius Malfoy. Pred stolom stáli dve drevené stoličky pripravené zrejme pre nás. Obaja naši otcovia nás skenovali svojimi pohľadmi a ani jeden z nich sa netváril nadšene. Prívetivo už vôbec nie. Zťažka som prehltol a počul som, že môj priateľ urobil presne to isté. Pevnejšie sme sa chytili za ruky a pomaly sme vykročili k mužom pred nami...

Komentáre

Celkom 0 kometárov

  • Neregistrovaný uživatel

    Meno: Prihlásiť sa

    Blog:

    Obsah správy*:

    Kontrolní kód*:
    Odpovedzte na otázku: Čo je dnes za deň?



Milujem život, lebo vďaka nemu môžem písať. Milujem písanie, lebo mi dáva čitateľov a nových priateľov. Milujem čitateľov, lebo oni sú môj život.