Tam,kde sa hviezdy dotýkajú zemePostavy v knihách žijú svoj vlastný život a my sme jeho súčasťou

Je mŕtvy!

Publikované 29.07.2020 v 10:39 v kategórii Kde je pravda?, prečítané: 7x

Pohľad tretej osoby

Severus odpadol...

Tom sa okamžite pobral k nemu, aby ho prebudil. Mladý Draco zatiaľ so smiechom pribehol k Adriánovi, zdvihol ho do vzduchu a začal sa s ním točiť za doprovodu jeho tichého smiechu.

Po chvíli ho položil na zem a pobozkal ho, len aby ho následne chytil okolo pásu a spolu mohli podísť k postieľke. V Dracových očiach sa zatrblietali drobné slzy. To už sa k nim pridali aj Malfoyovci a Tom s prebudeným Severusom. Všetci stáli okolo postieľky a sledovali tváričku malého chlapca. Na perách každého z nich hral veľký spokojný úsmev.

Až na jednu výnimku. Adriánov úsmev bol síce šťastný, ale menší. Bol smutný. V očiach sa mu odrážal strach a neistota, lebo vedel, čo ho dnes čaká.

Keď mu ráno do izby vletela jedna zo školských sov, hneď vedel, že niečo nie je v poriadku. Keď odviazal list, ktorý mala na nohe a otvoril ho, známy štýl písma ho donútil zalapať po dychu a jeho nohy vypovedali službu. Na malom lístočku bolo len pár slov: Dnes večer o 20;00 pri hraniciach. A. D.

Pochopil. Už dnes sa to všetko skončí. Ale teraz stál tu. Pri postieľke svojho malého syna. Po tvári sa mu skotúľala jedna slza, ktorú si ale nikto nevšimol. Všetci boli až príliš zabraní do sledovania malého chlapca.

Do miestnosti vošiel škriatok a ticho pozdravil. Všetci sa pobrali ku kreslám, aby si mohli vypiť čaj, ktorý škriatok doniesol. Bolo síce zvláštne, že hrnčeky rozdal sám, ale práve teraz to nikto neriešil. Opäť len Adrián. Naňho sa škriatok zadíval dlhšie a nepatrne kývol hlavou. Potom odišiel.

Chlapec sa napil čaju a počkal, kým sa napijú aj ostatní. Tí po chvíli začali strácať pozornosť, odpadli. Droga. To bolo to, čo im škriatok na želanie mladého pána primiešal do čaju.

Cesta bola voľná. Adrián sa zdvihol, pobozkal Draca na čelo a odišiel. V hale si na seba vzal čierny plášť a skontroloval, či má prútik na svojom mieste. Všetko bolo v poriadku. Prešiel bránou sídla a až za ochranami sa premiestnil do lesa. Odtiaľ prišiel k hraniciam školy práve na čas. Tam ho už čakal riaditeľ. Bol sám a to chlapca zarazilo. Vedel, že niečo nebude v poriadku.

Mal pravdu. Od chrbta ho trafila kliatba Minervy McGonagallovej. Stratil vedomie.

Keď sa prebudil, bol v tmavej miestnosti so zamrežovanými oknami. Podzemie, uvedomil si. Už tu bol predsa veľakrát. V ústach cítil špinavú handru a ruky mal upevnené v okovách na stene. Oproti nemu stála zástupkyňa a pozorne ho sledovala. Na tvári jej hral šialený úsmev. Z tieňa chodby sa vynorila ďalšia postava. Kvôli tme jej nebolo vidieť do tváre, ale hlas ju spoľahlivo prezradil: ,,Výborne drahá Minerva. Odviedli ste skvelú prácu. Bohužiaľ Vás už nebudem potrebovať, preto sa s Vami musím rozlúčiť. Avada Kedavra."

Na ženinej tvári sa mihol strach, keď zelené svetlo preťalo tmu. Jej telo dopadlo na tvrdú podlahu s hlasným rachotom. Tmavú miestnosť osvetlilo svetlo vychádzajúce z riaditeľovho prútika. Na tvári mal síce kamennú masku, ale v očiach šialený lesk. Harry pocítil strach, ktorý mu rozšíril zorničky, čo samozrejme neuniklo Dumbledorovej pozornosti. Jeho pery sa skrútili do podivného úškľabku.

,,Ach, Harry, konečne sa opäť vidíme. Verím však, že toto stretnutie je naše posledné!" Riaditeľov hlas bol chladný, ale strašidelný. Tomu pocitu pomohol aj takmer detský chichot na konci jeho rozprávania.

Harrymu sa podarilo pomocou zubov dostať handru z úst. ,,Čo do mňa chcete vy šialenec?!" Preťala mužov smiech chlapcova otázka.

Albus sa prestal smiať a zadíval sa do hlbokých očí kúzelníka pred sebou. ,,To je jednoduché chlapče. Stojíš mi v ceste, si príliš mocný. Chcem tvoju moc a kvôli tomu musíš zomrieť!"

Harry zatvoril oči. Tušil to. Ten chlap bol príliš posadnutý mocou a jeho zničením na to, aby malo zmysel ho o niečom presviedčať, či ho snáď prehovárať.

Tmavou miestnosťou sa prehnal silný vietor. Harry prudko otvoril oči a zbadal, ako sa riaditeľ otočil. Obaja muži mali zrazu niečo spoločné. Strach. Báli sa. Vo dverách totiž stála sama Smrť.

***

Keď si obyvatelia Temného sídla uvedomili, že Harry nie je v dome, vydali sa ho hľadať. Úspešný bol však až Draco, keď v Harryho izbe našiel odkaz od Dumbledora. Okamžite sa ho zmocnilo zlé tušenie. Vybehol na chodbu a hlasným krikom okamžite všetkých privolal.

Tomovi a Severusovi stačil jediný pohľad na kúsok papiera, aby okamžite zvolali všetkých smrťožrútov a začali bitvu. Samozrejme sa k nim pridal aj Draco a jeho otec. Narcissa ostala v sídle, aby dala pozor na malého chlapca.

***

Smrť sa pozrela na oboch mužov. Na Harryho žmurkla a na starého riaditeľa sa zamračila. Chladný, vysoký hlas preťal mŕtvolné ticho: ,,Albus Dumbledore, snažil si sa zneužiť moc iných ľudí vo svoj vlastný prospech. Zneužil si školu a jej žiakov k dosiahnutiu svojho vlastného cieľa! Dostal si dať života znásobený možnosťou dlhého žitia. Ty si však tento dar zneuctil! Počúvaj teda moju vôľu: Stratil si právo na život. Tvojim trestom bude večnosť v zatratení! Nech sa tak stane!" Smrť svoj hlas postupne zvyšovala, až posledné slová zakričala z plného hrdla. Telo starého muža sa s dutou ranou zrútilo bez života na zem. Potom sa Smrť pozrela na chlapca. Putá zrazu zmyslí, oblečenie sa zmenilo a celé telo vyčistilo. ,,Je mŕtvy! Je čas ísť." Zaznel jej hlas naposledy.

***

Všetci štyria muži, hnaní strachom a obavami sa premiestnili pred školu. Tá bola ale podivne tichá. Akoby potiahnutá čiernym súknom. Smrťožrúti sa rozostavili do kruhu okolo školy a čakali. Temný pán a ostatní zatiaľ vošli do hradu. Prechádzali systematicky celý hrad, ale nikto tam nebol. Až vo Veľkej sieni boli úspešní. Za stolom sedeli všetci učitelia. Každý z nich bol obleçený v smútočných šatách a uprostred miestnosti ležali dve telá. Jedno, menšie a útlejšie, patrilo žene. Zástupkyňa Minerva McGonagallová ležala na zemi bez života. Vedľa nej bolo položené mužské telo. Telo riaditeľa. Albus Percival Wulfrig Brian Dumbledore. Jeho oči boli ešte stále otvorené a plné strachu. Čierne zornice takmer zakryli farbu očí. A na riaditeľovej hrudi, na mieste, kde má byť srdce, ležala snehovou biela obálka. Bolo na nej napísané jediné slovo. Ale to slovo donútilo štyroch mužov padnúť na kolená so slzami na tvári. To slovo znelo Zbohom.

Komentáre

Celkom 0 kometárov

  • Neregistrovaný uživatel

    Meno: Prihlásiť sa

    Blog:

    Obsah správy*:

    Kontrolní kód*:
    Odpovedzte na otázku: Čo je dnes za deň?



Milujem život, lebo vďaka nemu môžem písať. Milujem písanie, lebo mi dáva čitateľov a nových priateľov. Milujem čitateľov, lebo oni sú môj život.