Tam,kde sa hviezdy dotýkajú zemePostavy v knihách žijú svoj vlastný život a my sme jeho súčasťou

Myšlienkami inde

Publikované 15.05.2020 v 00:03 v kategórii Kde je pravda?, prečítané: 10x

Pohľad Harryho


Prekvapene som vydýchol. Nemal byť náhodou na vyučovaní? ,,Adrián, čo sa preboha stalo? Keď som sa vrátil z vyučovania, našiel som ťa kričať. Snažil som sa ťa prebudiť, ale nešlo to..." Vytrhne ma z myšlienok Dracov hlas. ,,Ja... prepáč Draco, ale nechcem o tom hovoriť." Na jeho tvári sa zjavil trochu bolestný výraz. Prekvapilo ma to. Nečakal som, že ho to bude skutočne zaujímať. Potom ale len jemne kývol na znak, že chápe. Bol som mu za to skutočne vďačný. Stále som sa nemohol zmieriť s tým, čo mi smrť povedala. Síce mi pomôže ich poraziť a zabiť, ale za akú cenu? Som veľmi rád, že otec vytvoril horcruxy, lebo tu s nami môže stále byť, ale prečo za to mám zaplatiť ja? Keď tak nad tým uvažujem, Smrť to má výborne vymyslené. Budem síce platiť aj ja, ale so mnou aj všetci ostatní. Zaujímalo by ma, čím sme ju tak naštvali... Ale nič s tým nezrobím, lebo 

mi nedala na výber. Len mi to oznámila a ja sa s tým musím zmieriť.


,,... je, Adrián počúvaš ma? Hovorím tu na teba už asi desať minút a ty stále nereaguješ. Vážne mi nechceš povedať, čo sa ti snívalo?" prekvapí ma, že som si nevšimol, keď začal rozprávať. ,,Ach, Draco. Veľmi rád by som ti to povedal, ale nemôžem. Ja... skutočne je mi to ľúto!" zvolám plačlivo a vybehnem z izby. Po tvári mi tečú slzy a potichu vzlykám. Chcem byť teraz sám. Za ockom ísť nemôžem, v chrabromilskej veži už nemám čo hľadať a Tajomná komnata neprichádza do úvahy. Je to príliš depresívne miesto a to by mi teraz vážne nepomohlo. Zamierim preto na siedme poschodie. Núdzová miestnosť bude presne vedieť, čo práve potrebujem. Pomyslím si, keď prechádzam popri stene, na ktorej sa vzápätí objavia veľké dvere.

Opatrne ich otvorím a vydýchnem úžasom. Od prekvapenia som zabudol aj plakať. Celá miestnosť je zladená do pastelových farieb. Steny sú vymaľované béžovou farbou a nábytok je z bieleho dreva. Pri jednej stene je kamenný krb, v ktorom horí oheň. Pred ním je obrovský bledo - hnedý gauč, ktorý vyzerá skutočne pohodlne. Že je to pravda, sa presvedčím hneď, ako si naňho sadnem. Opäť však na mňa doľahnú spomienky a ja sa rozplačem. Nemôžem uveriť tomu, čo musím urobiť. Ale má to aspoň jednú dobrú stránku. Lily a riaditeľ zomrú. A za to tá obeť stojí.


Všimnem si, že sa na jednej zo stien objavilo okno, tak k nemu prídem sadnem si na parapet. Pozerám sa na krásnu prírodu za ním. Na Rokfordské pozemky, po ktorých behajú rozšantené deti a hrajú sa. Za areálom školy sa rozprestiera Zakázaný les. Vidím v ňom rôzne druhy zvierat. Pousmejem sa. Sú tak fascinujúce. Aura niektorých týchto stvorení je taká temná, že sa môže rovnať aure Temného pána. Nikdy som si to až tak neuvedomil, ale temnota a moc ma vždy priťahovali. Trochu sa strhnem, keď započujem otváranie dverí. Pootočím hlavu na stranu a vidím, že do miestnosti vošiel Draco. Zoskočím z parapety dolu a prekvapene sa naňho pozerám.


On sa len jemne pousmeje a s previnilým výrazom povie: ,,Prepáč Adrián. Nechcel som ťa nahnevať alebo sklamať. Len som sa o teba bál. Bol si taký rozrušený a ja som nevedel, čo sa stalo. Jednal som príliš unáhlene. Môžeš mi to odpustiť?" Zarazene som naňho ostal pozerať. On sa o mňa skutočne bál. Keď si to uvedomím, môj výraz sa opäť zmení, lebo si spomeniem na ten sen. Po líci sa mi skotúľa osamotená slza a ja si opäť sadnem na pohovku. Draco ma trochu znepokojene sleduje, ale keď poklepem na miesto vedľa mňa, tak pochopí a sadne si ku mne. Zdvihne mi hlavu, ktorú som už medzičasom stihol skloniť, pohladí ma po líci a objíme ma okolo pliec. On si to zrejme ani neuvedomil, ale týmto obyčajným gestom mi dodal neskutočnú odvahu. Preto som sa zhlboka nadýchol a začal som rozprávať. Povedal som mu o všetkom, čo sa stalo v tom sne. Opísal som mu svoje pocity a svoj strach. Povedal som mu, ako veľmi sa bojím, že budem musieť odísť, keď sa to všetko skončí.


A Draco ma celú tú dobu, ktorú som rozprával, utešoval a hladil ma po chrbte. Nenaliehal na mňa, zo čo som mu bol neskutočne vďačný. Keď som dorozprával, iba ma objal a držal ma, keď som plakal. Len vďaka nemu som sa po chvíli upokojil. Už som chcel vstať a spolu s ním odísť na večeru, na ktorú už bol čas, ale jeho has ma zastavil. ,,Neplač Adri. Sľubujem ti, že to spolu všetko zvládneme. Neopustím ťa. Už nikdy. To ti prisahám." Bol som prekvapený jeho rečou. Dlhú chvíľu som sa nezmohol na slovo. Keď som sa konečne spamätal a vstrebal všetko, čo som sa od neho dozvedel, vydýchol som tiché: ,,Prečo?" Draco sa len pousmial a pritiahol si ma do objatia. Keď sa odo mňa odtiahol, zašepkal mi do pier: ,,Pretože si úžasný a pretože ťa milujem!" Potom pritisol svoje pery na moje a objal ma pevnejšie. Po prekonaní prvotného šoku som si ruky obtočil okolo jeho krku a sám sa na neho viac natlačil. Z jemného bozku sa stal súboj jazykov a my dvaja sme súperili o nadvládu vo vyrovnanom boji. Ani jeden z nás nemohol vyhrať, ale ani jeden neprehral. Kvôli potrebe kyslíka sme sa od seba museli opäť odtiahnuť. Pozeral som sa mu do očí a všimol som si, že sa usmieva. To vykúzlilo úsmev aj na mojej tvári. Jeho oči žiarili nehou, dôverou a láskou. Práve v tej chvíli som vedel, že spolu skutočne zvládneme všetko. Aj keby som sa mal postaviť samotnej smrti, tak ho neopustím.


Tento krát som to bol ja, kto spojil naše pery a začal novú vojnu. Pomaly som sa spúšťal na chrbát a Draca som ťahal so sebou. Netrvalo to dlho a obaja sme zmenili vertikálnu polohu na horizontálnu. Ja som ležal na pohodlnej sedačke a Draco na mne. Ale ani teraz sme neušli ľudským potrebám pre život, a ten hlúpy kyslík nás znova oddelil, ako vojak, ktorý má za úlohu ochrániť svojho panovníka. Svoje čelo som oprel o to Dracove, ruku som položil na jeho tvár a zhlboka som sa nadýchol. S výdychom sa Núdzovou miestnosťou ozvali moje šeptom prenesené slová: ,,Aj ja ťa milujem Dray..." A znova som ho pobozkal.

Komentáre

Celkom 2 komentáre

  • Kilia Ice 15.05.2020 v 09:49 Je to úžasná časť. Veľmi sladké. :) teším sa o týždeň na pokračovanie
    Dúfam že to chlapcom vydrží a smrť im plány nezhatí.
    Mám z toho strach. :)
    :) držím palce v písaní :D
    (prepáč ak tu máš dva komentáre, ale z nejakého dôvodu sa mi nechcú pridávať. Ani na Wattpade a teraz už aj tu :))


  • Nancy_An 15.05.2020 v 21:55 Tak najskôr k tomu ospravedlneniu - to nevadí. Že sa do toho smrť nezapletie, to nemôžem sľúbiť, ale začínam nad tým vďaka tebe uvažovať.
    Ďakujem za komentár. ^_^


  • Neregistrovaný uživatel

    Meno: Prihlásiť sa

    Blog:

    Obsah správy*:

    Kontrolní kód*:
    Odpovedzte na otázku: Čo je dnes za deň?



Milujem život, lebo vďaka nemu môžem písať. Milujem písanie, lebo mi dáva čitateľov a nových priateľov. Milujem čitateľov, lebo oni sú môj život.