Články za mesiac Apríl 2020

Pohľad HarryhoTo nemôže byť pravda! Veď to je moja mama. Teda adoptívna mama, ale to nemení nič na tom, že mala byť mŕtva! Tak ako je možné, že tu teraz stojí predo mnou a má na tvári zvláštne strašidelný úškrn?! Nemám najmenšej potuchy, o čo tu vôbec ide, ale nemôžem, a ani to nechcem riešiť. Mám pocit, že mi vo všetkom klamali a využívali ma. Všetci hovorili, že moji rodičia sú mŕtvy. Ale hlavne všetci tvrdili, že moji rodičia sú Lily a James Potterovci. Aj keď to verejnosť nemohla vedieť, Dumbledore to vedel. A dom si istý, že vedel aj to, že Lily žije!Tak prečo mi to do kelu nepovedal? Veď keď zo mňa chcel mať poslušnú bábku, nemusel ma dávať k tým odporným muklom. Mohol som pokojne vyrastať aj s ňou. Som si istý, že oni dvaja niečo plánovali, a mne sa to určite nemalo páčiť. Musím z nej s pomocou mojich otcov vytiahnuť, čo so mnou chceli zase spraviť. Nemám z toho veľmi dobrý pocit. Vlastne sa bojím toho, čo sa zase dozviem. Nikdy pre mňa predsa nezrobili nič, čo by mi pomohlo. Alebo sú to len moje strachom zmenené myšlienky? Že by ma až do takej miery ovplyvnili moje vlastné emócie?To sa však teraz nedozviem. Musím počkať, kým nebudeme konečne v bezpečí. Predpokladám totiž, že sme sa zo školy vôbec nedostali. Nanajvýš sme v nejakej opustenej triede. Nebude preto trvať veľmi dlho, kým nás riaditeľ nájde. Čo ale budeme robiť? Ja sám sa premiestniť nemôžem, a navyše by som tu otca nikdy nenechal samého. Vlastne ani neviem, čo chce s tou ženou robiť. Počkám, kým sa tá ich hádka skončí a uvidím, čo vymyslíme. Tak počkať?! Hádka? Oni sa hádájú? Ani neviem, kedy sa začali hádať, a už vôbec neviem, o čom sa hádajú. Zrazu však Lily spútajú laná a otec ju chytí, aby sa mohol premiestniť. Podídem k nemu bližšie a on ma chytí za rameno. Opäť sa premiestnime, tento krát správne.Obzerám si priestornú obývačku ladenú do hnedej a béžovej farby. Pri jednej stene stojí obrovský krb, v ktorom horí oheň. Praskanie dreva tak narúša to ticho, ktoré tu panuje. Nábytok je z tmavého dreva a v strede miestnosti stojí mahagónový stôl, na ktorom stojí fľaša vína. Za stolom je obrovská pohovka z tmavohnedej kože. Pred ňou stojí... Veď to je ocko! Vyzerá, že mu je trochu zle. Striedavo sa pozerá na Lily, mňa a otca. Keď sa po chvíli spamätá, začne opakovať ako nejakú mantru slová:,, Ty žiješ. Ty žiješ. Ty žiješ. Ty žiješ?!" Posledné slová už zakričí, priam panicky. Trochu sebou trhnem, lebo som to nečakal.Otec ho hneď začne upokojovať. ,, Severus, nekrič tak. Adrián sa ťa bojí. Bude to v poriadku. Všetko sa vyrieši. Ty sa teraz hlavne musíš upokojiť, aby si nevyviedol nejakú hlúposť, ktorá by ťa neskôr mohla veľmi mrzieť." Počas svojho monológu posadí ocka na pohovku a podá mu pohár whisky, ktorý mu doniesol jeden zo škriatkov.… Celý článok ›

Pohľad TomaKeď za mnou večer prišiel Sev, bol som šťastný. Síce som bol unavený z celodennej práce, bol som rád, že ho vidím. Kvôli tomu, že šiel vtedy za Dumbledoreom, lebo sme sa pohádali, bol som smutný. Samozrejme, že aj naštvaný, ale prevažoval žiaľ. Nechcel som ho stratiť. A presne to sa malo stať, keby Severus neporušil dohodu. Ale aj keď za mnou chodil, už sme spolu nemohli byť veľmi dlho. A nesmel chodiť ani často, aby nikto nemal podozrenie. Zatiaľ čo on bol v škole, ja som nášho syna hľadal sám, len so svojimi priateľmi a smrťožrútmi. Na začiatku ma síce napadlo, že ho uniesol Dumbledore, ale zdalo sa mi to nepravdepodobné. Myslel som si, že nejaký môj nepriateľ. Veď ich mám veľa. Ale Dumbledore? To by bolo príliš jednoduché pre mňa a príliš hlúpe z jeho strany. Ale ako sa ukázalo, tie najjednoduchšie riešenia bývajú často správne. To mi potvrdil aj Severus, keď mi povedal, že si ho nechal riaditeľ zavolať na koberček. To by nebolo nič zvláštne, lebo to robil často. Skrátka môjmu manželovi neveril. Ale to, čo mu dnes povedal, ma úprimne naštvalo. Už som stratil syna, nechcem prísť aj oňho. A Dumbledore by ho určite zabil, ak by neušiel. To súdim len podľa toho, čo mi Sev povedal. Riaditeľ totiž nemá rád, keď ho niekto zradí, alebo podvedie. Aj keď on to robí stále. Severusa som objal a uložil do postele. Chvíľu som ho pozoroval, ako leží v posteli, ale potom som z izby odišiel.Musím si zariadiť niekoľko vecí. A prvou z nich je overiť si moje podozrenie. Dumbledore sa dnes Severusovi priznal, že Adriána uniesol on. Čo síce je hlúpe, ale mne to zjednoduší hľadanie, lebo so sebou do školy ho zobrať nemohol. Tam by si ho niekto určite všimol. Ale v čase keď bol Adrián unesený, sa narodili len štyri deti. A to Harry Potter, Nevil Longbottom a na koniec dvojčatá Alex a Simon Blackovi. Pri narodení dvojčat Severus asistoval. Keby bolo dieťa mŕtve, alebo vymenené, všimol by si to. Ostali len Potter a Longbottom. O Potterovi hovorila tá veštba. Preto som ho išiel zabiť, ale keď som naňho vyslal smrtiacu kliatbu, chlapec ju odrazil na mňa. Síce ma na chvíľu poslala do bezvedomia, ale o chvíľu som sa prebral a rýchlo som sa premiestnil preč. Bol som pár týždňov oslabený, ale v žiadnom prípade nie mŕtvy.Už vtedy som začal mať podozrenie, ale nevenoval som mu príliš veľa pozornosti, ale po dnešnom večere sa k nemu opäť vraciam. Cez smrťožrútske znamenie si zavolám Luciusa Malfoya a čakám, kým sa objaví u mňa v pracovni, na ktorú som už použil tíšiace kúzlo, aby sa Sev nezobudil. O chvíľu sa už otvárali dvere a dnu vstupoval už spomínaný muž. Jemne sklonil hlavu na pozdrav a sadol si do kresla pred mojim pracovným stolom.,, Tom, čo potrebuješ?" Opýta sa jeden z mojich verných priateľov. ,, Prepáč Lucius, že ťa volám tak neskoro, ale potrebujem tvoju… Celý článok ›

Milí čitatelia!Nachádzate sa v roku 2115 a pár ľudí, ktorí v tejto dobe žijú, by vám ju radi priblížili. Každý z nich vám svojimi slovami opíše, čo sa v tomto roku deje. No, že sú to práve normálni ľudia, to sa povedať nedá. Môžem vám však zaručiť, že títo ľudia budú vymyslené rozprávkové postavičky, dávno mŕtvi hrdinovia dejín alebo postavy z budúcnosti. Tak poďme na to!Čert Krikomir (Peklem s čertem),,Na tomto svete som už mnoho rokov, ale to čo sa deje v tejto dobe, to som teda ešte nezažil. Po svete chodia ľudia, ktorí už nemusia pracovať. Všetko za nich robia roboti, ktorých vymysleli tí ich vedci. Ostatní potom stále iba sedia, ležia a jedia. Nič iné robiť nemusia. Ale čo je horšie, tak stále iba hrešia. A tým vytvorili problém zase u nás v pekle. Už tých hriešnikov nemáme kam dávať. Ani sám veľký Lucifer sa na to nemôže pozerať. Každý deň niekam zmizne a potom sa zase len tak niekde objaví. Veľmi nás to ľaká, ale jemu je to očividne jedno, lebo to robí stále. Ale mňa už nevystraší! Prišiel som na to, že sa mení na čiernu mačku, a potom chodí kontrolovať, čo sa v pekle deje. Napríklad aj teraz je pri mne, však môj pane...",,Čo to zase stváraš Krikomir? A prečo týraš môjho úbohého maznáčika?! Poď ku mne zlatíčko, no poď. A ty sa vráť späť do práce." ,,Áno môj pane. Hups, tak to som zrejme dosť pokašľal. Veď to bola Pánova Satanmačka. Musím sa vrátiť späť, lebo ma roztrhá na márne kúsky."HermannGöring,,Čo sa to len na tom svete teraz deje? Za mojich čias bolo všetko úplne inak. Teraz tí ľudia chodia po svete len tak. Akoby ani neboli pre vodcov štátov nebezpeční! Ako ich môžu nechať len tak sa pohybovať?! Keby som teraz žil, okamžite by som opäť založil Gestapo, teda tajnú štátnu políciu. Musia ich predsa nechať sledovať. Ako si to vôbec predstavujú? V každom štáte sú vycvičené nejaké špeciálne jednotky, aby tých ľudí chránili. Pred čím ich ale chcú strážiť? Veď sú vo vojne. A vôbec. Prečo nikto z nich nebojuje?! Každý muž musí byť prítomný na fronte a bojovať za svoj národ! Hrdo padnúť v boji za svoju vlasť! Ženy majú byť v špeciálnych školách, aby sa naučili to, čo budú v živote najviac potrebovať! Toto je teda doba! Mali by zvýšiť pôrodnosť! Veď budú mať málo vojakov. Ako chcú vôbec vyhrať vojnu s takýmto prístupom?! A kde majú vôbec zbra..." ,,Tak to by stačilo Hermann!"Adolf Hitler,,Sieg Heil! Vraj vám mám moji milí priatelia povedať niečo o tejto dobe. Tak vám teda hovorím, že je to niečo úžasné. Nikdy som nevidel tak vyspelé stroje, aké tu máte vy teraz. Keby ste chceli, môžete s nimi dobyť celý svet. Stačilo by ich viac vylepšiť a s dobrým plánom zaútočiť. Verím, že keby som ich mal počas druhej svetovej vojny,iste by som vyhral. Ach to boli krásne časy. Mal som všetko,… Celý článok ›

,,Mám nápad," povedala som svojmu spolupracovníkovi, najlepšiemu priateľovi a bútľavej vŕbe v jednom. ,,Ako ťa poznám, drahá, bude to opäť stáť za to." Tak tieto slová boli to jediné, čo mi povedal predtým, než spýtavo nadvihol obočie. Nad jeho výrazom som sa pousmiala a moje srdce sa rozbehlo obrovskou rýchlosťou. Keby si tak len vedel... ,,Použijeme stroj času a prenesieme sa do minulosti. Ak od nás chce redakcia nejaký skvelý rozhovor, tak im ho dáme!" ,,Máš pravdu. Počkaj chvíľu, hneď ho spustíme." Povedal mi a stlačil malý gombíček na boku obyčajnej vysielačky. Alebo nie?Preniesli sme sa v čase a práve sa s mojim priateľom pozeráme na jedného z najvýznamnejších ľudí dejín.NapoleonBonaparte,,Dobrý večer. Boli by ste takí láskaví a povedali mi, ako ste sa tu pre všetko na svete dostali? A čo to máte vôbec v rukách? Sú to skutočne zaujímavé hračky. Čo to je a na čo sa to dá použiť?" ,,Dobrý večer, pane. Prišli sme sem z budúcnosti pomocou stroja času. Viem, znie to neuveriteľne, hlavne v tejto dobe, ale je to tak. A teraz k tomu, čo má môj kolega v rukách. V našej dobe to nazývame technológie a konkrétne tento prístroj sa volá diktafón. Sme novinári a tento prístroj nám pomáha nahrávať rozhovory s rôznymi ľuďmi a tak nám uľahčí prácu." ,,To je skutočne zaujímavé. Povedali ste, že ste z budúcnosti. Viete teda, ako dopadli moje vojny a pokus o získanie Európy? Môžete mi povedať, ako sa teraz darí Francúzsku a kto mu vo vašej dobe vládne?" ,,Je nám to skutočne ľúto, ale ani jeden z nás Vám nemôže povedať, čo sa s vami stane. Mohli by sme radikálne zmeniť budúcnosť...''Viac sme už povedať nestihli, lebo sa aktivoval stroj času a my sme sa ocitli vo víre farieb. Keď sa tento kolotoč skončil, takmer som spadla, pretože som pod nohami mala veľmi šmykľavý terén. Za záchranu vďačím jednej veľmi zvláštnej osobe, ktorú som dúfala, že nikdy neuvidíme.Josef Mengele,,Čo tu chcete, vy krysy?! Nemáte tu čo hľadať! Toto je špeciálne laboratórium, v ktorom sa staráme o zdravie našich obyvateľov! Ak okamžite neprídete, zavolám stráže! Alebo nie,nezavolám. Boli by ste veľmi zaujímavý exemplár, ktorý by som mohol vystaviť pri bráne tohto špeciálneho útočiska pre našich priateľov. Vždy som chcel skúsiť, ako veľmi ľudia kričia, keď ich zaživa vypchávajú a sťahujú z kože..." ,,Sme v r*ti" počula som ho zašepkať. Vedela som, že sa bojí, rovnako ako aj ja. Musíme sa odtiaľto dostať. Ale ako? ,,Povedzte mi zlatíčka, dokážete sa dostať z pút, ktoré budete mať šróbmi navrtané priamo v kostiach?"Na šťastie pre nás sa opäť aktivoval ten stroj a ja som mu nikdy nebola vďačnejšia než teraz. Po pristátí sme sa pozreli na seba. Pichlo má v hrudi pri pohľade do jeho očí, ktoré boli plné strachu a bolesti. Vedela som, že v mojich očiach… Celý článok ›

PohľadSeverusaRáno som sa prebudil veľmi skoro. Postavil som sa z postele a pozrel sa z okna. Slnko ešte len vychádzalo spoza vrchov a tmavú oblohu zaplavovalo krásnou oranžovou farbou. Vytváralo tak farebnú scenériu pozadia nádherného obrazu, pričom z kopca stojaceho oproti oknu steká úzky potôčik, pri ktorom sa pasú malé srnky pod dozorom svojej mamy. Zrazu zdvihnú hlavy, poobzerajú sa po okolí a rýchlo utečú do neďalekého lesa. Musím sa pousmiať.Z tohto okna by som sa mohol pozerať stále, ale viem, že nemôžem. Musím sa ešte porozprávať s Tommym a vrátiť sa do Rokfortu ešte pred raňajkami. Neprekvapuje má, že ešte nebol v posteli keď som sa zobudil. Vlastne väčšinou chodí spať až po polnoci a to ja už spím a vstáva ešte pred svitaním. To ja ešte stále spím... Preto som sa prezliekol a v našej súkromnej kúpeľni vykonal rannú hygienu. Prešiel som do Tomovej pracovne, ale nikto tam nebol. Zavolal som si teda domáceho škriatka Dyfa a zistil, že sa nachádza v jedálni. Pomaly som sa teda vydal za ním.Keď som prišiel do jedálne, našiel som ho sedieť za vrchom stola a piť rannú kávu. Zozačiatku si ma vôbec nevšimol. Akoby bol myšlienkami úplne mimo. Potom sa však na mňa pousmial a krátko ma pobozkal. Rýchlo však znova začal premýšľať. Nepovedal mi ani jediné slovo a to bolo zvláštne. Ešte nikdy sa mi nestalo, aby sa so mnou nerozprával, alebo ma aspoň nepozdravil. Zrazu sa postavil a začal sa prechádzať hore dole pozdĺž stola.,,Tom, čo to robíš?" Opýtam sa ho. Trhne sebou, akoby sa ma zľakol, ale otočí sa na mňa a odpovie: ,, Po tom čo si mi včera povedal, sa snažím zistiť, kam mohol Dumbledore odniesť nášho syna. V čase, keď bol Adrián unesený sa narodili tri deti. A to Potterovcom, Longbottomovcom a Blackovcom. Teraz analyzujem všetky fakty a snažím sa prísť na to, či niektoré z ich detí nie je náš syn."Zarazene sa naňho pozerám, kým si uvedomím, čo vlastne povedal. Začína so mnou lomcovať hnev. ,, Akoby vôbec mohlo niektoré z tých hlúpych deciek byť mojim synom?! Veď to je nezmysel!" Začnem po svojom manželovi kričať. ,, Nikdy, rozumieš, nikdy by ani jeden z nich nemohol byť mojim dieťaťom! Veď Blackovci majú dvojčatá a pri ich narodení som predsa bol! Nevil Longbottom je taký idiot, že to nemôže byť naše dieťa. Jednoducho nemôže! A Potter? Veď už len to meno hovorí za všetko! Veď je to presná kópia Jamesa, teda až na tie oči, ale aj tak je rovnaký ako on! Ešte k tomu je to vyvolený, veď ty sám si ho chcel zabiť! To od teba má tú jazvu. Môžeš byť rád, že ťa tá odrazená kliatba nezabila, tak ako si vôbec môžeš myslieť, že je to náš stratený syn?!" Začínam hysterčiť. To predsa nemôže myslieť vážne! Ako by mohol byť ten otravný Potter mojim synom?!,, Práve preto, že som ho nemohol zabiť a kliatba sa od neho odrazila si myslím, že… Celý článok ›

Pohľad HarryhoPomaly vleziem do kúpeľne a osprchujem sa. Mám veľmi zvláštny pocit, ktorý ma núti neustále premýšľať. Toto je snáď prvý rok, kedy chcem utiecť z Rokfortu späť k Durslyovcom... Vôbec sa mi nepáči toto správanie mojich spolužiakov a už vôbec nie to riaditeľove. Akoby ho ovládlo šialenstvo. Keby som teraz mal rozhodnúť o jeho osude, poslal by som ho na celoživotný priateľský pobyt za Lockhartom. Alebo rovno do Azkabanu.Osuším sa, umyjem si zuby a zaleziem do postele. Prikryjem sa, ale bojím sa zaspať. Mám strach, že si na mňa zase niekto niečo nachystal a v noci mi prídu ublížiť. Po chvíli ma predsa len premôže únava a ja sa prepadnem do ríše snov. Nemám však pokojný spánok. Celú noc sa mi zdá o malom bábätku, dieťati Voldemorta a Snapea, ktoré uniesol Dumbledore. Na posteli sa stále prehadzujem. Ráno sa zobudím ešte viac unavený, ako som bol večer. Je mi zle od žalúdka a točí sa mi v hlave. Na raňajky ale musím ísť. Nasadím si okuliare a poobzerám sa po izbe. Všimnem si, že už v nej nikto nie je. Rýchlo sa pozriem na hodiny na svojom nočnom stole. Je len sedem hodín, ešte by tu mali byť. Pokrčím nad tým však ramenami a postavím sa z postele. Prezlečiem sa, vykonám rannú hygienu a odídem na raňajky.Tam je tak ako som čakal ešte stále málo ľudí, teda až na chrabromilský a učiteľský stôl. Učitelia ma neprekvapujú. Tí sú tu vždy skoro. Ale chrabromilčania? Veď tých nikdy nejde dostať z postelí a teraz sú tu takmer všetci. Hneď ako si ma všimnú, rozhovor pri našom stole utíchne, akoby uťal. Všetci sa na mňa pozerajú ako na ducha. Niektorým sa v očiach objaví zdesenie, iným opovrhnutie a niektorým dokonca súcit. Čo to má znamenať? Vôbec tomu nerozumiem. Sadnem si oproti Ronovi s Hermionou a pozdravím ich. Tí si ale len odfrknú a odvrátia odo mňa tváre. Nechápavo sa na nich pozerám. Aj tá malá chuť, ktorú som na raňajky mal ma už prešla, preto len sedím a čakám, kedy nám rozdajú rozvrhy. Konečne sa Mcgonagallová postaví a rozdá ich.Začnem si svoj rozvrh prezerať. Je úplne prázdny, čo to má akože znamenať? Nechápem už vôbec nič čo sa tu deje. Najskôr to správanie mojich priateľov, potom Dumbledore, profesorka Mcgonagallová a teraz aj rozvrh. Chcem okamžite odísť preč, ale bohužiaľ nemôžem. Za riaditeľom ísť nechcem a moji ,,priatelia" mi nepomôžu. Preto odídem do svojej izby a zvalím sa na posteľ. Proste počkám, kým ostatným vyučovanie neskončí. Potom aj tak do riaditeľne budem musieť ísť. Ani neviem ako a zaspím konečne pokojným spánkom. Keď sa preberiem, zistím, že už sú štyri hodiny. Rýchlo vybehnem z veže a utekám do riaditeľne. Dúfam, že cestou nikoho nestretnem. Konečne zastavím pred chrličom a vydýchnem si. Poviem mu heslo a nechám sa schodmi vyviesť až pred dvere. Skôr než stihnem zaklopať sa dvere… Celý článok ›