Pred štrnástimi rokmi...

Pohľad Severusa

Už od rána mám zlú náladu. Viem, že už dnes večer sa bude škola hemžiť tými malými idiotmi. A s nimi príde aj všetkými oslavovaný chlapec, ktorý prežil.

Harry Potter. Moja nočná mora. A nie len preto, že je to neschopný tupec, ktorý nedokáže uvariť jediný poriadný elixír, ale aj preto, že sa zázračne u Potterovcov objavil v čase, keď zmizol môj vlastný syn.

Je to tak. Aj ja, netopier z podzemia mám rodinu. Teda, mal som. S mojím manželom Tomom alias Lordom Voldemortom sme mali syna. Hovoríte si ako môžu mať dvaja muži dieťa?

Nuž, odpoveď je jednoduchá. Mágia. Vďaka nej sa náš svet odlišuje od toho muklovského. A je to práve ona, kto umožňuje mužom vynosiť dieťa.

Pred štrnástimi rokmi sa nám narodil krásny chlapček. Volal sa Adrián. Bol to najkrajší deň našich životov. Boli sme šťastní. Tak neskutočne šťastní. Mysleli sme si, že naše šťastie nič nemôže nič prekaziť. Boli sme však hlúpi. Nič netrvá večne. Niekoľko mesiacov naše životy boli pokojné. To však zmenil jeden na pohľad obyčajný večer.

Sedel som s Tomom v obývačke na pohovke. Rozprávali sme sa a popíjali ohnivú whisky, keď sa zrazu Adrián v detskej izbe rozplakal. Okamžite som sa postavil a išiel som ho skontrolovať. Keď som však prišiel do jeho izby, nebol tam. Okno bolo otvorené a v jeho postieľke bol útržok papiera s nápisom ,,Vďaka." V tej chvíli mi to došlo. Niekto môjho syna uniesol. Zviezol som sa popri stene na zem a začal som kričať a plakať. Na môj krik dobehol aj Tom. Hneď ako sa poobzeral po izbe vedel čo sa stalo. Prisahal pomstu tomu, kto to urobil.
Kým on nadával, hromžil a hľadal, mne sa pred očami rúcal celý svet.
Nezvládol som to. Psychicky som sa zrútil a požiadal o pomoc pri hľadaní môjho syna riaditeľa Rokfortu, Albusa Dumbledora.

Ten mi síce pomoc sľúbil, ale na oplátku chcel, aby som ostal učiť v škole elixíry a za Tomom som sa nesmel vrátiť. Jeho pomoc som potreboval, a tak som podmienku prijal. Môj manžel nezvládol stratu nášho syna a môj odchod. Pomiatol sa. Stále som za ním chodil, ale už som pri ňom nemohol byť tak často a ani veľmi dlho, lebo už aj tak som hrubo porušil polovicu podmienky.

Týmto sme sa od seba vzdialili. Zatiaľ čo on nášho syna hľadal na vlastnú päsť aj s našimi priateľmi, ja som sa v škole utápal v žiali a príliš som sa spoliehal na Dumbledora.

Až kým sa o jedenásť rokov neskôr v škole neobjavil jeden chlapec. Chlapec, ktorý sa v rodine Potterovcov zázračne objavil pár hodín po zmiznutí nášho syna. Ako to viem? S Lily som sa stretol mesiac pred tým, než bol Adrián unesený. Chlapec s očami nádhernými ako jeho matka a zároveň tak hlúpy ako jeho otec. Vyvolený, ktorý mal spasiť svet pred ,,zlom". Dieťa, ktoré malo zabiť temného pána.

Možno to bol dôvod mojej nenávisti, možno to bola tá hlúpa zhoda a možno to bola len náhoda. Každopádne som toho chlapca začal nenávidieť.

Každý deň som ho mal pred očami. Každý deň mi pripomínal, čo som stratil. Už nekonečné tri roky som ho nemohol vystáť. A dnes večer ho po dvoch mesiacoch mám znovu vidieť.

To malé prekliatie. Všetkými zbožňovaného Vyvoleného. Syna Jamesa Pottera, môjho rivala už od školských čias, a Lily Evansovej, mojej priateľky z detstva.